Uplynulo 76 rokov, odkedy sa Američanom podarilo úspešne otestovať jadrovú bombu. Plody Projektu Manhattan boli následne predvedené celému svetu pri zničujúcom bombardovaní japonských miest Hirošima a Nagasaki. Vo vojne neboli odvtedy použité, avšak od tohto dejinného zlomu bolo pri rôznych testoch odpálených vyše 2000 jadrových zbraní.
Hoci jadrové zbrane predstavovali veľkú tému hlavne počas napätého obdobia studenej vojny, aj tridsať rokov po jej konci ide o aktuálnu problematiku. Naučiť sa ovládať novú technológiu vždy chvíľu trvá a inak to nebolo ani pri jadrových zbraniach. Ich vývoj a prevádzkovanie sú spojené s mnohými nehodami, bizarnými plánmi aj slepými uličkami.
Kto ich vlastní?
Okrem USA jadrové zbrane vyvinuli a vlastnia nasledujúce štáty: ZSSR/Rusko (od r. 1949), Spojené kráľovstvo (1952), Francúzsko (1960), Čínska ľudová republika (1964), India (1974), Pakistan (1998) a Severná Kórea (2006). Celkový počet jadrových hlavíc vo svete sa odhaduje na 13 890.
Zaujímavým hráčom je štát Izrael. Ten sa k vlastníctvu jadrových zbraní nikdy oficiálne nepriznal, aj keď je celému svetu úplne jasné, že ich určite vlastní. Odhady počtu izraelských jadrových hlavíc sa pohybujú od sto do tristo.
Ďalším špeciálnym prípadom je Juhoafrická republika, ktorá vyvinula a vyrobila jadrové zbrane. Až po dokončení nákladného projektu si vedenie štátu uvedomilo, že krajina jadrové zbrane nepotrebuje a nepredstavujú žiadny pozitívny prínos pre jej bezpečnosť. V roku 1989 boli teda zlikvidované.
Čím viac vlastníkov, tým lepšie?
Disponuje jadrovými zbraňami príliš veľa štátov? Väčšina ľudí si povie, že najlepšie by bolo, ak by ich počet bol nula. Existuje ale opačný názor – podľa teórie „nukleárneho mieru“ by jadrové zbrane mal vlastniť každý štát.
Znie to choro, ale má to istú logiku. Kenneth Waltz, Scott Sagan a ďalší prívrženci tejto teórie sú presvedčení, že jadrové zbrane by sa mohli stať garantom svetového mieru. Neexistovali by žiadne konvenčné vojny, pretože každá krajina by sa obávala zdrvujúceho jadrového protiútoku.
Ide o veľmi odvážnu predstavu a nie je isté, že by „vzájomné držanie za gule“ zaistilo mier. Zástancovia argumentujú hlavne situáciou zo studenej vojny. Sú presvedčení, že vojne medzi USA a ZSSR (teda tretej svetovej vojne) zabránila práve neustála hrozba úplného vzájomného zničenia jadrovými zbraňami.
Zopár atómoviek sa stratilo (nebolo ich až tak málo)
Človek by povedal, že ak má niekto k dispozícii zariadenie, ktoré môže v priebehu okamihu vyhladiť celé mesto a zabiť státisíce ľudí, tak ho asi bude dôkladne strážiť a dávať si pozor, aby ho nezapatrošil. Žiaľ, jadrové zbrane sa strácajú. Nie je to ani taká veľká vzácnosť!
Počas vrcholiacej studenej vojny bolo vo svete funkčných 65-tisíc jadrových hlavíc. Dnes je ich necelých 15-tisíc. Pri desaťtisícoch zbraní bolo len otázkou času, kedy sa stanú nejaké nehody, ktoré povedú k strate zbrane. V americkom vojenskom žargóne sa takýmto incidentom hovorí „broken arrows“.
Asi najznámejší prípad sa odohral v roku 1966. Americký bombardér B-52 sa pri španielskom pobreží zrazil s leteckým tankerom a zrútil sa do Stredozemného mora. Zo štyroch bômb na palube sa tri podarilo nájsť a vyzdvihnúť okamžite, štvrtá sa našla o štyri mesiace neskôr. Dve bomby pri dopade uvoľnili rádioaktívny materiál.
Američania strácali hlavne letecké bomby, Sovietsky zväz bol zasa expertom na stratu ponoriek s jadrovými zbraňami. Námorníctvo ZSSR prišlo pri nehodách o viaceré ponorky, ktoré mali vo svojej výbave balistické strely alebo torpéda s jadrovými hlavicami.
Najväčšiu stratu jadrových zbraní predstavuje katastrofa ponorky K-219. Po požiari, ktorý vypukol na sovietskej ponorke, sa podarilo evakuovať väčšinu posádky. Avšak pri snahe o odtiahnutie plavidla sa ťažné lano pretrhlo a ponorka klesla na dno Sargasového mora. Vo vraku sa dodnes môže nachádzať 30-50 jadrových hlavíc.
Toto je zopár prípadov, o ktorých sa vie. Je veľmi pravdepodobné, že kopa podobných (a možno aj horších) nehôd sa stala bez toho, aby sa o nich svet dozvedel. Jadrové zbrane sú dosť delikátna téma a politici neradi hovoria o súvisiacich podrobnostiach.
Zbombardujme Mesiac!
Preteky v zbrojení a vesmírne preteky boli dve strany mince zvanej studená vojna. Američania a Sovieti súperili v mnohých oblastiach a obe veľmoci sa snažili neustále prichádzať s ohurujúcimi výkonmi, ktorými by zapôsobili na zvyšok sveta. Na vystrelenie umelej družice Sputnik v roku 1958 museli Američania nájsť rovnako veľkolepú odpoveď.
„Čo ak by sme na Mesiaci odpálili jadrovú bombu, nech sú všetci svedkami sily Spojených štátov?“ znela myšlienka za plánom A119. Jadrový útok na Mesiac sa mal postarať o parádnu šou, ktorá by zapôsobila na všetkých obyvateľov Zeme. Hovorilo sa tiež o vedeckom prínose. Predtým totiž ešte nikto neodpálil atómovku na Mesiaci, tak ktovie, čo by sa stalo?
Žiaľbohu alebo chvalabohu, A119 nebol nikdy realizovaný. Presný dôvod nie je známy. Pravdepodobne išlo o bezpečnostné obavy. Čo ak by raketa zlyhala a padla na obývanú oblasť? Ak by bol zásah úspešný, následné zamorenie by mohlo znemožniť ďalší vedecký výskum. Sovieti v tom čase vypracovali obdobný plán, nazývaný E-4.
Najrýchlejší človekom vytvorený objekt… dekel
Čo je najrýchlejšie sa pohybujúcim, človekom vytvoreným objektom? Nie, nie je to žiadna superstíhačka, raketa ani vystrelená strela. Správna odpoveď znie: kovový dekel. Konkrétne ide o veľký poklop, pripomínajúci tie na kanáloch, ktorý bol vymrštený do vzduchu počas podzemného nukleárneho testu 26. júla 1957.
The fastest manmade object isn't a hypersonic jet or spacecraft, but a large manhole cover…. When the US started…
Posted by Keith Anderson on Saturday, November 23, 2019
Na dne 480-metrovej šachty, vyhĺbenej v púšti, bola odpálená jadrová bomba, ktorej explózia vystrelila poltonový železný kryt nevedno kam. Nikdy sa nenašiel. Počas opakovania experimentu s ďalšou bombou vysokorýchlostné kamery sotva zachytili nejakú rozmazanú machuľu na oblohe. Astrofyzik Robert Brownlee vypočítal, že poklop sa pohyboval rýchlosťou väčšou ako 201 000 km/h.
Kam by to v prípade vojny schytalo Slovensko?
K realite studenej vojny patrila neustála hrozba úplného vzájomného zničenia dvoch znepriatelených blokov. Sovieti by neušetrili USA a ich spojencov, Američania by zasa zničili ZSSR a štáty v jeho sfére vplyvu. Je preto samozrejmé, že americké jadrové zbrane boli namierené aj na územie Československa, významného spojenca Sovietskeho zväzu.
Odtajnené dokumenty z 50. rokov ukazujú, ktoré miesta by v prípade vojny boli zasiahnuté jadrovým úderom. V tom čase sa za primárny spôsob dopravy jadrových zbraní k cieľu považovali strategické bombardéry. Najlepším spôsobom obrany bolo teda zničiť nepriateľove letiská skôr, ako sa jeho jadrové zbrane dostanú do vzduchu.
Významné vojenské a hospodárske ciele na Slovensku predstavovali Bratislava, Košice, Piešťany, Sliač a Trenčín. Ďalších 15 cieľov zo zoznamu sa nachádzalo v českej časti spoločného štátu. Údery mali byť vykonané za použitia zbraní o sile 1,7 až 9 megaton.
