Celý deň si unavený a jediné, po čom túžiš, je konečne si ľahnúť do postele. Zhasneš svetlo, nájdeš si ideálnu polohu, zatvoríš oči… a presne vtedy sa tvoj mozog rozhodne, že je ten správny čas vytiahnuť trápnu situáciu spred desiatich rokov.
Zrazu si opäť na školskom výlete, na rodinnej oslave alebo v práci a premýšľaš, prečo si vtedy povedal presne to, čo si povedal. A keď už si myslíš, že horšie to nebude, mozog pridá ďalší bonusový obsah.
Zrazu si prehrávaš situáciu, ktorú si už dávno pochoval
Stačí jedna nenápadná spomienka a je po spánku. Zrazu detailne analyzuješ rozhovor z roku 2014, na ktorý pravdepodobne okrem teba už nikto na svete nemyslí.
Premýšľaš, prečo si použil práve tie slová, prečo si sa tak zvláštne zasmial alebo prečo si si myslel, že ten vtip bude dobrý nápad. Najhoršie je, že v tej chvíli sa tá situácia zdá oveľa trápnejšia než v deň, keď sa skutočne stala.
A hoci si rozumom uvedomuješ, že všetci ostatní na to už dávno zabudli, tvoj mozog má iný názor. Ten totiž práve organizuje špeciálnu nočnú reprízu.
Začneš viesť dialógy, ktoré sa nikdy nestanú
Keď už sa staré spomienky minú, nastúpi kreativita. V hlave začneš viesť rozhovory, ktoré sa nikdy neodohrajú. Zrazu niekomu dokonale vysvetľuješ svoj názor. Vymyslíš si brilantnú odpoveď na hádku, ktorá sa nikdy nestala, alebo dávaš rozhovor v televízii po tom, čo si zázračne získal Nobelovu cenu.
V týchto imaginárnych debatách si vždy pohotový, vtipný a presvedčivý. Škoda len, že sa odohrávajú o jednej ráno a jediné publikum tvorí tvoj vankúš.
Obrátiš vankúš na studenú stranu… asi sedemnástykrát
Existuje vôbec niečo príjemnejšie než studená strana vankúša? Pravdepodobne nie. Problém je len v tom, že v momente, keď ju nájdeš, prestane byť studená približne o tri sekundy.
Nasleduje ďalšie otočenie. Potom ešte jedno. A ešte jedno. V určitom momente už ani nevieš, koľkokrát si vankúš otočil, no stále veríš, že práve táto strana bude tá správna.
Je to zvláštny rituál, ktorý síce spánok neprinesie, ale aspoň človek získa pocit, že preň niečo robí.
Premýšľaš nad otázkami, ktoré nemajú s ničím nič spoločné
Keď mozog zistí, že spomienky už nestačia, vytiahne ďalší tromf. Začne riešiť úplné nezmysly. Ako vlastne Egypťania postavili pyramídy? Koľko ľudí naraz práve teraz spí? Prečo sa slovo „chlieb“ volá práve chlieb? A čo keby mali žraloky kolená?
Odpovede síce nepotrebuješ, ale zrazu máš pocit, že bez nich jednoducho nemôžeš zaspať. Samozrejme, mobil radšej nechytáš. Vieš totiž, že z päťminútového googlenia by sa veľmi rýchlo stala hodinová exkurzia internetom.

Každých päť minút počítaš, koľko hodín spánku ti ešte zostáva
Potom príde tá najnebezpečnejšia fáza. Pozrieš na hodiny. „Ak zaspím teraz, budem spať sedem hodín a trinásť minút.“
O dve minúty neskôr kontroluješ čas znova. „Dobre… teraz je to už len sedem hodín a jedenásť minút.“
Čím viac počítaš, tým menej spíš. A čím menej spíš, tým častejšie kontroluješ čas. Je to začarovaný kruh, z ktorého sa dá uniknúť asi rovnako jednoducho ako z bludiska bez mapy.
Nakoniec zaspíš presne vo chvíli, keď už je to vlastne jedno
Na celej situácii je najvtipnejšie to, že v momente, keď sa prestaneš siliť zaspať, zrazu to príde samo. Ešte pred chvíľou si premýšľal nad pyramídami, trápnosťou z roku 2014 a tým, koľko hodín spánku ti ešte zostáva. Potom na chvíľu zavrieš oči… a o okamih máš pocit, že už zvoní budík. Noc síce ubehla normálne, ale človek by prisahal, že spal sotva päť minút.
No nech už tvoje večerné rituály vyzerajú akokoľvek, jedno je isté. Tesne pred spaním sa z nášho mozgu občas stane ten najhorší spolubývajúci, akého si vieš predstaviť. Namiesto oddychu vytiahne staré trápnosti, filozofické otázky aj matematické výpočty času do budíka. A ak si sa v niektorej z týchto situácií našiel, môžeš byť pokojný – pravdepodobne práve teraz niekto ďalší leží v posteli, premýšľa nad trápnosťou z roku 2014 a obracia vankúš na studenú stranu už ôsmykrát.





















