9. V siedmej triede ma učiteľka podporila v písaní poézie a vďaka nej neskôr vznikla moja prvá zbierka. Keď si ju prečítala mama, okomentovala ju slovami: „Čistá psychiatria.“ Odvtedy sa bojím ukazovať svoju tvorbu. Nielen jej, ale hocikomu.
10. Mama mi uštipačne šplechla do tváre, že sa ani len smiať neviem poriadne. Myslela som si, že sa konečne zbližujeme. Vtedy som pochopila, že som sa mýlila.
11. Otec raz lakonicky poznamenal, že jeho sp*rmie vyšli navnivoč. Nemám páru, na čo iné by ich asi tak využil, ale dobre.
12. Keď som ako osemročná plakala za zosnulým otcom, mama na mňa vybehla so slovami: „Ešte chvíľu takto rev a pošlem ťa za ním.“ Jeho odchod nás zaskočil obe a viem, že v tom čase veľmi trpela. Jej reakcia však bola krutá.
13. Rodičia sa rozviedli, keď som bol malý. Otec bol nebezpečný a mama ho nenávidela oprávnene. Svoju zlosť si však vybíjala na mne, dokonca ma volala jeho menom. V jej očiach som videl odpor aj voči mne.
14. Ako dieťa bez kamarátov som túžil po súrodencovi. Rodičia mi povedali, nech sa pozriem do zrkadla… tam vraj uvidím dôvod, prečo už ďalšie dieťa nechcú. Tá odpoveď za bolela.
15. Keď som mal asi desať, mama povedala, že by ma bez váhania „vymazala z existencie“. Neskôr to poprela a tvárila sa, že si na nič také nespomína. Ja si to pamätám presne. V mojej detskej hlave to totiž napáchalo nenapraviteľné škody.
16. Môj mladší brat sa topil v jazere. Pokúsil som sa ho zachrániť, no skoro som sa utopil tiež. Vytiahol ma sused, bratovi už pomôcť nedokázal. Mama chladne povedala susedovi, že nás tam mal radšej nechať oboch. Odvtedy spolu nehovoríme.
