Ako apokryfy sa označujú texty, ktoré rozprávajú o biblických udalostiach, vrátane života Ježiša Krista, ale v Biblii by si ich hľadal márne. Rozhodlo sa totiž, že do nej nebudú zaradené. Svoje apokryfy má Starý aj Nový zákon. O čom vlastne tieto príbehy hovoria a prečo ich veriaci neuznávajú?

Starý zákon

Čo sa týka Starého zákona, tak jeho podoba sa ustálila koncom 1. storočia. Starý zákon vznikal postupne v dlhom časovom období. Bolo teda logické, že sa začali objavovať aj texty, ktoré boli s ostatnými v protiklade, prípadne vnášali do židovského učenia rozpory.

Židovská synoda sa teda na konci 1. storočia rozhodla zahrnúť do Starého zákona celkom 39 kníh. Zvyšok textov (napríklad Júdit, Knihy makabejské či Jeremjáš) ostal mimo, stali sa teda apokryfnými. Vyšli však v gréckom a latinskom preklade Starého zákona.

Tieto spisy neboli vylúčené vždy len preto, lebo v niečom odporovali židovskej viere. Tieto texty boli považované za menej dôležité a ich vyškrtnutím sa vlastne o nič neprišlo. Aký je ale ich obsah? Väčšinou medzi nimi nájdeme oslavné ódy na Boha, proroctvá o narodení Mesiáša či Apokalypse. Iné zase formou rôznych legiend spracovávajú osudy biblických postáv.

Keďže sa Starý zákon neskôr stal súčasťou aj kresťanského učenia, medzi veriacimi nastala otázka, ako sa k týmto textom postaviť. Medzi jednotlivými cirkvami ale nepanovala zhoda. Kalvínska cirkev napríklad tieto apokryfy vôbec neuznáva, luteráni a anglikáni ich berú skôr ako doplnok k oficiálnym textom.

Katolícka cirkev ich nazýva deuterokánonické, čo znamená druhotne kánonické. V zásade sa dá povedať, že ich považujú za súčasť kánonu, ale nepripisujú im až takú veľkú dôležitosť.