Niektorí ľudia majú pocit, že si môžu dovoliť úplne hocičo a ostatní im to poslušne budú tolerovať. O to väčšie prekvapenie prichádza, keď sa tak nestane. Tejto téme sa nedávno venovali používatelia sociálnej siete Reddit. Podelili sa o prípady, keď arogantní ľudia razom oľutovali, že z úst vypustili tie povestné slová: „Keď sa ti nepáči, tak choď!“
1. Moja prababka bola jedna stará zatrpknutá žena. Raz u nej celá rodina trávila Vianoce a ona sa za štedrovečerným stolom začala navážať do sesternice za úplnú hlúposť. Sesternica to nevydržala a spýtala sa: „To fakt nemôžeme mať jednu normálnu večeru?!“ Prababka jej štipľavo odpovedala, že ak sa jej nepáči, vie, kde sú dvere. Odišla – a spolu s ňou aj my ostatní.
2. Ako malý som trávil víkend u kamaráta. Jeho mama bola veľmi prísna, čo sa jedla týkalo – deti museli dojesť všetko, čo bolo na tanieri, aj keby vonku traktory padali. Pre mňa to bolo veľa, no jej odpoveď bola: „Buď to celé doješ, alebo okamžite odíď od stola!“ Tak som sa postavil a odišiel od stola.
Jej ostatné dve deti, vrátane môjho kamaráta, ostali v nemom šoku. Dovtedy im vôbec nenapadlo, že odísť od stola je rovnako prijateľná možnosť ako nasilu do seba pchať jedlo, ktoré jesť vlastne nechcú. Preto sa postavili a bez dojedenia odišli za mnou. Keď ma po víkende kamarátova mama odovzdávala rodičom, o celej situácii im povedala a označila ma za „najnevychovanejšie decko, aké kedy stretla“. Naši ju doslova vysmiali.
3. Keď som ešte pracoval ako SBS-kár, najala si nás jedna žena na susedskú grilovačku. Očividne si myslela, že je taká dôležitá, že nás bude potreba. Každopádne, správala sa ako hus, všetkým rozkazovala a napokon to zakončila povestnými slovami: „Komu sa nepáči, môže ísť.“ Ostatné rodiny sa preto pozberali, zobrali jedlo, ktoré priniesli, a odišli domov. My ako SBS-kári sme odísť nemohli, no nikto nás neplatil za to, aby sme sa s ňou delili o našu pizzu. Ostala teda hladná.
4. Môj muž jeden čas robil v neskutočne toxickej firme. Keď dal niekto výpoveď – a že sa to dialo často -, nenahradili ho. Namiesto toho hodili robotu dotyčného človeka na ostávajúcich zamestnancov. Dospelo to do fázy, že už ostal len môj muž a jeden jeho kolega. Nápor práce bol nezvládnuteľný, preto si zavolali na slovíčko vedenie a snažili sa im vysvetliť, že takto to ďalej nejde. Jednoducho potrebujú viac ľudí, a bodka.
Odpoveď vedenia: „Pokiaľ nezvládate naše pracovné očakávania, nikto vás tu nedrží.“ Šéf určite očakával, že stiahnu chvosty a budú radi, že vôbec majú robotu. Lenže to sa nestalo. Obaja na mieste podali výpoveď, a táto skvelá firma do polroka skrachovala.
5. Naša učiteľka výtvarnej si musela kvôli vážnym zdravotným komplikáciám zobrať dlhú PN-ku. Jej náhradníčka bola čisté psycho. Raz sme ju slušne upozornili, že s nami preberá učivo z predchádzajúcej hodiny, a ona totálne vybuchla. Vraj presne kvôli deckám, ako sme my, sa na školách strieľa, vraj sme hrozbou pre celú spoločnosť a ona sa pri nás necíti bezpečne. Len preto, že sme jej povedali, že učí zo zlej strany učebnice.
Na záver sa na nás osopila so slovami: „Žiaci nemajú myslieť. Žiaci majú byť ticho a počúvať učiteľa. Ak chcete myslieť sami za seba, nech sa páči – ale nie v mojej triede!“ Tak sme sa všetci kolektívne zdvihli a triedu opustili. Naši rodičia sa na ňu, pochopiteľne, prišli hromadne sťažovať. Do hodiny bola bez práce, a mám vážne pochybnosti, že si po tomto výstupe našla v školstve inú.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
