6. Pracovala som v dome pre seniorov. Na vlastné oči som videla, ako moja vedúca fyzicky napáda 101-ročnú babičku, ktorá nemala žiadnych žijúcich príbuzných. Okamžite som ju nahlásila, no vedenie zo strachu, že sa to dostane do médií, zamietlo celú vec pod koberec. Vraj ak sa nám nepáči pod takýmto človekom pracovať, môžeme dať výpoveď.
A to sme aj urobili. Problém bol v tom, že nás tam robilo len osem – boli sme maličký tím a domov prežíval prakticky len z charitatívnych darov. Odchod všetkých zamestnancov si nemohli dovoliť, preto dali spomínanej vedúcej ponuku. Ona odíde a o celej veci pomlčí, oni jej zaplatia 15-tisíc. Samozrejme, že to prijala. Najhoršie na tom je, že v podstate dostala zaplatené za ubližovanie bezvládnej starej pani.
7. Môj otec zase raz vybuchol za úplnú maličkosť. Nebolo to prvý raz a bol som si istý, že ani nie posledný. Svoj monológ zakončil frázou: „Pokiaľ žiješ pod mojou strechou, budeš sa držať mojich pravidiel!“ Mal som 22 rokov, stabilný príjem a pod „jeho“ strechou som žil preto, že sám by som nájom utiahnuť nedokázal. Do týždňa som sa odsťahoval. Keď som si balil veci, bol taký zaskočený, že sa nezmohol na jediné slovo.
8. Chalan z nášho ročníka na vysokej, ktorého nikto nemal rád, mal voľný byt a rozhodol sa usporiadať párty. Väčšina z nás išla iba preto, že sa nič iné v daný večer nedialo. Chalan, ktorý mimochodom študoval klasickú hudbu, začal uprostred párty púšťať operu. Keď sa ľudia sťažovali, len bliakal: „Musíte sa naučiť milovať operu. Kto nemá rád operu, nech radšej vypadne!“ Ostal značne zarazený, keď všetci odišli.
9. V šiestej triede sme so spolužiakmi hrali hru „pravda a odvaha“. Po pár minútach sa k nám pridal spolužiak, ktorého nikto nemusel, a pri každej odvahe vyzýval baby, aby mu dali pusu alebo si naňho ľahli. Viackrát sme mu povedali, nech s tým prestane, až z neho napokon vypadlo: „Komu sa nepáči, nech sa so mnou nehrá.“ Všetci sme sa preto postavili a odišli sa hrať inde. Ostal tam sedieť sám.
10. S tromi kolegyňami sme ťahali nočnú v supermarkete, keď si jedna z nadriadených zrazu zmyslela, že nám zmení pracovné uniformy. Rozhodla sa, že všetci musíme mať čierne tričká s modrým golierom – nie modré tričká. Nútila nás, aby sme si ich kúpili priamo na mieste. „Kto si nekúpi novú uniformu, môže ísť domov.“ Všetky štyri sme sa preto otočili na päte a išli. Nadriadená mala problém, lebo sa v tú noc nevyložili mliečne výrobky, a my sme sa aspoň dobre vyspali. Zo mzdy nám to nikto nestrhol.
11. V mojej predchádzajúcej práci zaviedli novú politiku – keď z akéhokoľvek dôvodu vymeškáš prácu, dostaneš čierny bod. Tri čierne body sa rovnajú výpovedi. Jedna kolegyňa dostala čierny bod, lebo si dovolila rodiť, ďalšia preto, že ju povolali vypovedať na súd. Boli sme si istí, že zákon je na našej strane, preto sme si zavolali HR oddelenie dole do fabriky a začali sa sťažovať.
Odpoveď bola jednoduchá: nikoho tam nedržia, a komu sa nepáči, môže ísť. V priebehu piatich minút im z 55 zamestnancov ostalo len 10. Ja som, pochopiteľne, odišiel tiež. A pevne verím, že im to tam do mesiaca celé spadlo na hlavu.
