Rozprávky z produkcie Walta Disneyho poznáme všetci. Práve on dal totiž príbehom nášho detstva konkrétny tvar a jemu môžeme „ďakovať“ za to, že sme si v skorom veku vytvorili ideálnu predstavu o živote, ktorá ale s realitou nemá veľa spoločného. No, úprimne, ktorá z nás by netúžila po záchrane od princa a bozku pravej lásky?
Disney pri tvorbe svojich rozprávok siahol po viacerých zdrojoch. Kým príbehy o princeznách sú prevažne inšpirované európskymi rozprávkami, ďalšie Disneyho filmy majú svoj pôvod v historických udalostiach a postavách, z ktorých niektoré sú oveľa desivejšie, ako by si si predstavoval.
Leví kráľ
Rozprávky o zvieratách majú všeobecne dosť veľký úspech, nielen medzi deťmi. Výnimkou nie je ani Leví kráľ, no nemali by sme sa nechať zmiasť roztomilými levíčatami a komediálnou dvojicou divého prasaťa a surikaty. Inšpirácia tohto príbehu vraj tkvie v Shakespearovom Hamletovi, ktorý v skutočnosti nie je až taký odlišný od osudu leva Simbu.
Existuje však aj iné vysvetlenie, ktoré hovorí o tom, že rozprávku o Levom kráľovi inšpiroval skutočný príbeh o vládcovi a zakladateľovi najväčšej západoafrickej ríše Mali, ktorý sa volal Sundiata Keita (vyslovuje sa Soon-jah-ta). Podľa proroctva, ak by si kráľ Naré Maghann Konaté zobral za manželku škaredú ženu, ich dieťa (syn) by bolo najväčším kráľom, aký kedy žil.
Kráľ si teda za svoju druhú manželku vybral „Sogolon Kédjou“ (škaredá žena, ktorú všetci nazývali aj byvolia žena). Porodila Sundiatu – Simbu. Žiaľ, narodil sa ako mrzák, takže sa zdalo, že proroctvo bolo klamlivé. Sundiatu sa kvôli neustálemu posmechu rozhodol kráľovstvo opustiť.
Po tom, čo kráľ Naré Maghann Konaté zomrel, kráľovstvo ovládol kráľ Soumaoro Kante zo Sosso. Kráľovstvo bolo v troskách a ľudia si uvedomili, že musia čo najskôr nájsť Sundiata, pretože bol ich právoplatným kráľom a iba on ich mohol oslobodiť. Sundiata sa vrátil do ríše svojho otca a po víťazstve nad kráľom Soumaorom prijal nový titul „Mansa“, čo znamená kráľ alebo cisár.
Zaujímavé je, že tak ho ľudia nenazývali, začali ho označovať za Levieho kráľa. Jeho meno Sundiata bolo odvodené zo slov „Sogolon“ (od jeho matky) a „Jata“, čo znamená lev. Pridaním Mansa k svojmu titulu sa stal ich Levím kráľom.
Zvonár u Matky Božej
Napriek tomu, že Disneyho adaptácia končí šťastne, príbeh hrbáča z Notre Dame patrí jednoznačne k jedným z najsmutnejších rozprávok. Quasimodo, ktorý zachráni Esmeraldu, sa dokáže vyrovnať s tým, že ona ho nemiluje, a odchádza z katedrály.
Skutočný príbeh, ktorého autorom je Victor Hugo, však končí oveľa tragickejšie. Po tom, čo Frollo zradí Esmeraldu, jej život sa končí na šibenici. Hneď ako to Quasimodo zistí, zabije Frolla a odchádza smútiť na cintorín, kde na Esmeraldinom hrobe zomrie od hladu.
Pinocchio
Surrealistická verzia príbehu o Pinocchiovi, ktorú predstavil svetu práve Disney, sa v značnej miere líši od skutočnej verzie. Kniha The Adventures of Pinocchio bola pôvodne publikovaná v roku 1881 v talianskom časopise Giornale per i bambini ako viacdielny seriál, ktorý bol určený pre deti, aj keď príbeh o drevenom chlapcovi určite pre deti vhodný nebol.
Na začiatku príbehu stojí Mastro Cherry. Pracuje s dreveným polenom, ktoré sa začne bizarne chichotať. Vystrašený Cherry sa chce polena zbaviť a daruje ho svojmu osamelému kamarátovi Geppettovi. Ten sa rozhodne vyrobiť bábku. Len čo sa poleno stane Pinocchiom, kopne Geppetta do tváre a utečie.
Keď polícia dolapí Pinocchia, Geppetta nakoniec obvinia z napadnutia a odvedú do väzenia. Pinocchio sa usadí v Geppettovom prázdnom dome a suší si nohy pri ohni potom, čo naňho sused vylial vedro vody. Prebudí sa a zistí, že má spálené nohy. Ako z hororu Nočná mora v Elm Street.
Keď je Geppetto prepustený z väzenia a postaví Pinocchiovi nový pár nôh, predá svoj jediný kabát, aby jeho nevďačný „syn“ mohol mať knihu, s ktorou môže chodiť do školy. Pinocchio spláca túto láskavosť predajom knihy, aby navštívil bábkové predstavenie.
Ani postava hovoriaceho cvrčka nebola v pôvodnom príbehu taká primárna ako v modernej adaptácii rozprávky, a už vôbec neboli Pinocchio a Jiminy takí kamaráti, ako by sa zdalo. V pôvodnom príbehu totiž Pinocchio Jiminyho zabil kladivom počas toho, ako sa mu cvrček snažil dať radu.
Okrem iných ďalších vecí sa príbehy líšia aj v tom, že Geppetta a Pinocchia neprehltla veľryba, ale skončili v žalúdku žraloka. Utiecť sa im podarilo len preto, že žralok mal problémy so srdcom a astmu, takže spal s otvorenými ústami.
Bambi
Podobne ako každá Disneyho rozprávka, aj táto má v sebe hlbšiu myšlienku ako len príbeh o mláďati a jeho matke – ide o stratu rodiča. Keďže to nie je jednoduchá téma, mnoho ľudí sa ozývalo s pripomienkou, že rozprávka Bambi môže byť pre deti traumatizujúca. Pôvodný príbeh bol ale ešte desivejší a temnejší.
Prvým pôvodným (strašným) nápadom bolo, že Bambiho matka mala byť zastrelená na obrazovke. To sa ale, našťastie, nakoniec nestalo. Diane Disney, najstaršia dcéra Walta Disneyho, údajne prosila svojho otca, aby prepísal časť príbehu a vynechal časť, v ktorej lovec zastrelil Bambiho matku. Walt to však odmietol a odôvodnil svoje rozhorčenie tým, že sa musí držať pôvodného príbehu.
Disneyho adaptácia Bambiho pochádza z knihy z roku 1923 s názvom Bambi: A Life in the Woods, ktorú napísal Felix Salten. Okrem zabitia Bambiho matky sa v hroznom príbehu objavuje aj Bambiho otec, ktorý objavil telo zastreleného človeka v snahe dokázať, že ľudia sú tiež smrteľné stvorenia.
Príbeh, ktorý má vo svojom pôvodnom prevedení dosť ďaleko od krásnej rozprávky o jelenčekovi a jeho priateľoch z lesa, je v skutočnosti príbehom prežitia, dotýka sa kruhu života, smrti a aj súžitia človeka s prírodou. Práve smrť je výrazným prvkom deja.
Peter Pan
Práve Walt Disney dal príbehu o chlapcovi, ktorý nikdy nevyrastie, nádych magickosti a snovosti. Pod povrchom príbehu sa však skrýva opäť temnejší dej, ktorý má svoj pôvod v skutočných životných inšpiráciách autora príbehu Jamesa Matthewa Barrieho.
Myšlienka večného detstva sa v hlave J. M. Barrieho zrodila, keď mal 6 rokov. V tom čase mu totiž pri nehode zomrel starší brat David, ktorý mal iba 14 rokov. Okrem staršieho brata stratil J. M. Barrie aj dvoch malých súrodencov, no v tom čase bola miera detskej úmrtnosti vysoká, takže stretnúť sa so smrťou nebolo až také výnimočné.
J. M. Barrie použil ako inšpiráciu svojich zosnulých súrodencov a malých chlapcov Daviesovcov, s ktorými sa priatelil, a napísal román s názvom Malý biely vták. Ide o príbeh o dospievaní – deti sa rodia ako vtáky v Kensingtonských záhradách. Keď tieto vtáky stratia krídla, stanú sa ľudskými deťmi a potom sú odsúdené na to, aby vyrástli.
Táto prvá verzia Petra Pana predstavuje v podobe dieťaťa, ktoré unikne svojmu ľudskému životu vyletením z okna. Petrova posadnutosť mladosťou pramenila z pocitu opustenosti, keď sa jeho matke narodilo ďalšie dieťa.
Namiesto zlomyseľného, ale v konečnom dôsledku dobrosrdečného Petra Pana, ktorého poznáme z populárneho Disneyho poňatia postavy, román J. M. Barrieho vykresľuje Petra Pana skôr ako temne nadprirodzenú entitu. Peter v pôvodom príbehu pohŕda všetkým, čo sa týka dospievania. Robí to až do takej miery, že každého, kto vykazuje známky starnutia, nemá problém zabiť.
