Bekim Aziri. Väčšina Slovákov toto meno pozná veľmi dobre. Charizmatického stand-up komika s nikdy nemiznúcim úsmevom na tvári sme všetci začali vnímať až ako vozičkára. 32-ročný Pezinčan ochrnul, keď mal 16 rokov.

Odvtedy sa stal verejne známou osobou, venuje sa stand-upu a baví i obohacuje ostatných svojím zmyslom pre humor a životným nadhľadom.

V rozhovore nám porozprával aj o tom, čomu sa momentálne venuje, ako by sa podľa neho ľudia nemali správať k vozičkárom a čo ho na iných najviac irituje.

Čomu sa venuješ?

No, pokým nevznikla situácia okolo koronavírusu, venoval som sa svojej skillshow. Išlo tam o vystúpenia live, pred divákmi. Do každej show sme si pozvali hostí, väčšinou jednotlivcov, o ktorých sa až tak nehovorí a venujú sa niečomu zaujímavému.

Teraz sme prešli do onlinu, robil som live show na instagrame. Ľudia sa do nich mohli zapojiť a stať sa ich súčasťou. A potom som im dával rôzne úlohy a oni ich vykonávali. Keďže všetci príslušníci ich domácností nevedeli o tom, čo sa robí, vznikali rôzne zábavné situácie.

Čo sa týka skillshow, to uvidíme, kedy to bude zase povolené. Ktovie, či nie až budúci rok. Ale neorientujem sa iba na to, robím vystúpenia aj pre firemné akcie, konferencie a motivačné speaky. Akurát teraz s mojím manažérom Adamom pre nich chystáme ponuku.

Prvotná myšlienka skillshow?

Chcel som trošku ukázať, prezentovať ľudí, ktorých verejnosť až tak nepozná a sú pre nich neznámi. A tiež som chcel byť stále na očiach, mňa osobne veľmi baví rozprávať na verejnosti a pracovať s ľuďmi, či už v podniku alebo v divadle.

V mojich skillshow som dával stand-up, ale vedel som prebrať aj vážnejšie témy, informovať ľudí o veciach, o ktorých možno ešte ani nepočuli. Bolo tam spojené príjemné s užitočným. Ľudia prišli, zasmiali sa, ale aj si niečo z toho odniesli.

Bekim, ty si charakteristický a známy svojím osobitým zmyslom pre humor. Stane sa niekedy aj tebe, že sa dokážeš uraziť?

Nie je to také, že by som sa urazil, ale je rozdiel, keď si zo seba srandu robím sám alebo moji blízki, a je iná vec, keď príde cudzí človek a začne sa do mňa navážať. Tak vtedy ho tak trošku ubrzdím a odbijem, aby sa uvedomil, lebo si myslím, že to nie je vhodné.

No ak sa poznáme, tak to nevadí. Nemám problém prijať srandu na svoj účet, no keď to je úplne „random týpek“, s ktorým sa nepoznám, tak to neberiem.

Vozičkári na Slovensku – dokážu si zo seba vystreliť?

Podľa mňa áno. Je to skvelá forma psychohygieny, odľahčí to situáciu. Prijať tento typ srandičiek nedokážu iba tí zatrpknutí jedinci. Ale myslím si, že prevláda viac takých vozičkároch, ktorí si dokážu zo seba vystreliť.

Zmysel pre humor ti pomáha?

Určite áno. Vyčarí mi to úsmev na tvári, uvoľní ma to. Samozrejme, sú životné situácie, keď sa musím premáhať, keď si poviem, že to už nedám, že toto už nedokážem. No dokážem sa nad to povzniesť vďaka srande a vždy si nakoniec poviem, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.

Lebo mám na výber. Môžem byť zatrpknutý, nadávať na život a ľutovať sa. No neprinesie mi to nič do života, nebudem mať okolo seba dobrých ľudí, pretože vyžarujem zlú energiu. Nebolo by im pri mne totiž dobre, keby som bol stále negatívny a nonstop sa sťažoval.

Aký prístup k vozičkárom je podľa teba najhorší? Čo im nepadne vhod, aj keď to ten človek možno nemyslí zle?

Najhoršie je, keď mi povedia: „Wau, ty kokos, ty si aký pán. Ja by som to nedal, ja by som sa zabil, kebyže mám tak žiť ako ty.“ To naozaj „pomôže a povzbudí“ (smiech). Alebo, keď ťa daná osoba príliš ľutuje, lebo to tiež v skutočnosti vôbec nepomáha. Ľútosť, popravde, nikdy nič dobré nespravila.

Treba brať ľudí – a aj tých na vozíčku alebo nejak inak postihnutých – ako seberovných. Je nesprávne im veľa pomáhať, robiť všetko za nich. Jasné, že im treba podať pomocnú ruku, opýtať sa, či niečo nepotrebujú. No odporúčal by som nebrať ich ako slabších, ako úplne rozdielnych od ľudí bez hendikepu.

V čom robí rodina chybu?

V tom, že veľmi pomáhajú a tým škodia vlastne aj sebe, lebo nenaučia vozičkárov sebestačnosti. Aj keď, jasné, viem, niekedy je človek tak ochrnutý, že sa s tým nedá veľmi pracovať. No, ak je možnosť, treba z neho vyžmýkať maximum, nešetriť ho. Čo dokáže, nech pekne robí sám.

Napríklad, keď si vie ten banán ošúpať sám, no ty mu chceš aj tak pomôcť, lebo je chudáčik postihnutý, nerob to. Treba ho nechať samého. Lebo, keď všetko budeš robiť za neho a tebe sa niečo stane, tak čo s ním bude? No neprežije to ani on.

Čo by si poradil ľuďom s hendikepom alebo čo im zvykneš radiť?

Na to nie je nikdy nikto pripravený a nedá sa v tom poradiť, lebo všetci sme iní. Nevidíš do jeho hlavy, nevieš, aké to tam má. Niekto je depresívny aj bez nehody a zoberie to ináč, ako som to bral ja. Ja som taká povaha, že som sa snažil ukázať, že všetko sa dá, keď človek chce, a stále som si šiel za svojím a stále si aj idem.

Doktor ti môže povedať, že sa to nedá, no nádej, tú ti nikto nevezme. S vierou sa dá všetko zvládnuť, aj keď to už, pravdepodobne, nikdy nebude také ako predtým. To avšak neznamená, že keď si hendikepovaný, nemôžeš si užiť život naplno. Vždy sa to dá.

Čím si ťa dokáže niekto získať a čo ťa irituje na ľuďoch?

Mne sa strašne páči, keď niekoho spoznám a časom zistím, že dokáže pomáhať ľuďom bez toho, aby niekto o tom vedel. Pomáha, no nikde to nezverejňuje. A na ľuďoch mi strašne vadí, že všetci sú strašne „múdri“ a len vychytávajú chyby na druhých. Mali by sa pozrieť hlavne sami na seba.

Tú strašnú premúdrenosť na Slovákoch neznášam. Rieši sa politika, už sú všetci hneď experti na politiku, je hokej, všetci riešia hokej a všetci sú najlepší v hokeji. A taktiež, internet dovoľuje vyjadriť sa všetkých ľuďom. Malo by to podľa mňa nejak merať IQ a až potom im to umožniť (smiech).

Inak je mi to všetko jedno, ja pozerám na svoj život, svoje okolie. Keď je niekto blbec a nepoznám ho a nemusím sa s ním baviť, tak mi je to jedno. No nie každý je ako ja a niektorým ľuďom vedia také komentáre od blbcov ublížiť a zraniť ich. A to nemám rád.

Čo ťa baví v živote najviac? Kedy si najšťastnejší?

Včera som bol doma a moja Laura mi nakrájala melón. Ja som sa postavil a mal som v jednej ruke vidličku, stál som a pichal som si do toho melóna. Tak som si tak vravel, že kokos, to je aké wau. V tej chvíli som sa cítil veľmi šťastne. Predtým som totiž vedel držať vidličku iba dvomi rukami.

Strašne sa teším aj z toho, keď sa sprchujem postojačky. Lebo predtým som to nevedel a je to brutálny pocit, milujem to (smiech). Viem, že sú to pre zdravého človeka blbosti, bežné veci, ale ja to už vnímam inak. Tiež sa teším z chvíľ so svojimi blízkymi, s Laurou, s kamošmi a sestriným malým synom, ktorý má rok a chodí lepšie ako ja.

Keď si ochrnul, bol si pubertiak. Určite si mal aj také tie stavy sprevádzajúce toto životné obdobie. Nebál si sa, že nikdy nebudeš mať ženu, sex?

Jasné, že áno. Moje prvé slová, keď ma bol kamoš pozrieť v nemocnici, boli: „Naah, a už si nikdy nezat*tkám“. Mal som predtým, samozrejme, rešpekt. Nakoniec však všetko dopadlo dobre, funguje to, ako má (smiech). Nemal som s tým nikdy problém. Aj dievčatá o mňa javili záujem.

To je všetko o tom, ako si to nastavíš v hlave. Keď pôjdeš von s tým, že kokos, ja som na vozíku, v živote nebudem mať žiadnu babu, tak ona ani nepríde. Musíš vedieť, že ako na to. No čo, som na vozíku, tak to nejak využijem a zabavíme sa tak či tak. Urobím z toho výhodu.

https://www.instagram.com/p/B_u8smnpfUO/

Čítala som niekde, že máš pred vystúpením trému. Ako s ňou bojuješ?

Áno, mám a neviem s ňou bojovať. Celý deň predtým je mi zle, s nikým nehovorím a to je stále, pred každým vystúpením. Aj keď ich mám za sebou už pomerne dosť… Ja proste len potrebujem, aby to všetko už začalo. Keď chytím mikrofón a poviem prvé slovo, tréma zmizne a už je dobre.

Čo by si označil za výhodu vozičkára?

Napríklad, v škole je to výhoda. Nemusíš sa postaviť, keď príde učiteľka. V autobuse ťa babka nemôže vyhodiť z miesta, že postav sa synu (smiech). Aj na tomto sa dajú nájsť „pozitíva“ a brať to s nadhľadom.

Aký je tvoj obľúbený vtip o vozičkároch?

Súložia dvaja vozičkári a jeden druhého sa pýta: „Som tam?“ a ten druhý hovorí: „Neviem“ (smiech).

Ďakujeme za rozhovor a prajeme ti všetko dobré! 🙂

https://www.instagram.com/p/B_-IbCxJy20/