Bentley, dovolenky v Karibiku a ľudia v psích búdach: Mrazivý príbeh rodiny, ktorá 26 rokov zotročovala najzraniteľnejších

Predstavme si chladný, hmlistý večer na častokrát romantizovanom anglickom vidieku. Nachádzaš sa v grófstve Lincolnshire, kde sa medzi malebnými poliami a tichými cestičkami tiahne sychravý vetrík. V diaľke vidíš svetlá karavanového parku Drinsey Nook.

Z diaľky to pôsobí ako idylické, izolované miesto, kde si ľudia žijú vlastným, pokojným životom. No ak by si pristúpil bližšie a nazrel za vysoké ploty a zhrzdzavené brány, zacítil by si ťaživý pach strachu, špiny a zúfalstva.

V týchto miestach sa neukrývali len staré karavany a stavebné stroje. Ukrývalo sa tu tajomstvo, ktoré otrasie tvojou predstavou o modernej, civilizovanej Európe 21. storočia. Ticho tu nebolo znakom pokoja, ale znakom absolútnej a zvrátenej poslušnosti. Muži, ktorí tu žili, neboli len zamestnanci či nájomníci. Boli to neviditeľné tiene – ľudia, ktorých svet odpísal, a rodina Rooneyovcov si z nich spravila vlastných otrokov.

Sladké sľuby pre spálené duše: Ako sa začína pasca

Predstav si, že si na úplnom dne. Nemáš domov, nemáš rodinu, vo vrecku nemáš ani cent a tvojím jediným spoločníkom na ulici je zima, hlad, závislosť alebo mentálne postihnutie, s ktorým si sám nevieš rady. Prechádzaš sa okolo stanice, nocľahárne pre bezdomovcov alebo charitatívnej kuchyne v Londýne či inom veľkom britskom meste.

Náhle pri tebe pristaví nablýskané auto. Vystúpi z neho chlapík, usmeje sa na teba a ponúkne ti niečo, čo v tej chvíli znie ako zázrak z neba: „Poď so mnou. Dám ti prácu, teplú posteľ, tri jedlá denne a ešte ti aj zaplatím. Začneš nový život.“ Pre človeka bez nádeje je to záchranné koleso.

A presne na to klan Rooneyovcov spoliehal. Ich obete neboli vybrané náhodne. Rodina sa systematicky zamerala na najzraniteľnejších členov spoločnosti – na ľudí bez domova, s ľahkým mentálnym postihnutím, trpiacich depresiami či alkoholizmom. Boli to ľudia bez sociálnej siete. Tí, pri ktorých si nikto nevšimne, že z noci na ráno jednoducho zmizli z ulice.

Hneď ako obeť sadla do auta, pasca sklapla. Cesta na základne Rooneyovcov v Lincolnshire (predovšetkým lokality Drinsey Nook a Washingborough) nebola cestou za novým začiatkom, ale jednosmerným lístkom do peklom na zemi.

Život bez hodnoty: Životné podmienky, ktoré vyrážajú dych

Ak si si myslel, že otroctvo vyhynulo v 19. storočí, podmienky v táboroch Rooneyovcov ťa rýchlo vyvedú z omylu. Po príchode na miesto boli obetiam okamžite odobraté doklady, telefóny, bankové karty a akákoľvek šanca na kontakt s vonkajším svetom. Sny o teplej posteli a poctivej mzde sa rozplynuli v priebehu prvých niekoľkých hodín.

Obete boli ubytované v podmienkach, v ktorých by si ty nenechal žiť ani svojho psa:

• Plechové búdy a zničené karavany: Muži spali v neobývateľných karavanoch bez tečúcej vody, elektriny či kúrenia. Niektoré nemali ani matrace a obete museli spať na špinavej podlahe alebo dokonca na starých psích pelechoch.
• Hygienická katastrofa: V táboroch neboli k dispozícii žiadne funkčné toalety pre robotníkov. Boli nútení vykonávať potrebu v blízkom lese alebo do vedier. Sprchovanie bolo luxusom, ktorý zažívali len výnimočne, často len pomocou záhradnej hadice so studenou vodou na dvore.
• Hladovky a psychická závislosť: Namiesto sľúbených troch jedál denne dostávali obete často len zvyšky jedla od rodiny, exspirované potraviny alebo jeden lacný polotovar za deň. Rooneyovci navyše zámerne využívali slabosti svojich obetí – namiesto peňazí im dávali lacný cider alebo škatuľku tabaku, čím udržiavali ich závislosť a robili ich ešte poddajnejšími.

Drina do úmoru, týranie a výhražky smrťou

Aká bola vlastne náplň práce týchto mužov? Rooneyovci prevádzkovali podnikanie v oblasti stavebníctva a úpravy povrchov – predovšetkým kladenie asfaltu (tzv. tarmacking) a dláždenie príjazdových ciest či parkovísk.

Obete museli pracovať od svitu do súmraku, často 12 až 14 hodín denne, sedem dní v týždni. Pracovali v extrémnych letných horúčavách aj v mrazoch, bez akýchkoľvek ochranných pomôcok, rukavíc či vhodného pracovného odevu. Vykonávali najťažšiu manuálnu prácu – kopali fúrikmi, nosili ťažký materiál a rozprestierali horúci asfalt.

Vyšetrovanie a súdny proces neskôr odhalili nepredstaviteľné detaily brutality, ktorú rodina používala na udržanie poslušnosti:

• Vyhrážka vlastným hrobom: Jedna z obetí, ktorú rodina držala v zajatí neuveriteľných 26 rokov, popísala, ako ho členovia rodiny donútili vykopať vlastný hrob. Hrozili mu slovami: „Tu skončíš, ak nepodpíšeš zmluvu a nebudeš poslúchať.“
• Brutálne fyzické tresty: Keď jeden zo zotročených mužov zaspal do práce, člen rodiny ho bil hrabľami. Inému mužovi vyrazili zuby tým, že mu do tváre hodili betónovú kocku. Keď autu, ktoré šoféroval jeden z pracujúcich, došiel benzín, zbila ho celá skupina členov rodiny ako „trest“ za zdržanie.
• Finančné vysávanie: Rooneyovci kompletne ovládli bankové účty svojich obetí. Bezohľadne si privlastňovali ich príspevky v hmotnej núdzi a invalidné dôchodky. Len jedného jediného muža takto obrali o štátne dávky v hodnote viac ako 36 000 libier.

Hyenizmus bez hraníc: Podvody na senioroch

Ak sa niekto pokúsil o útek, celá rodina sa spojila, aby ho našla, dovidela ho späť a pred výstrahou ostatným ho brutálne zbila. Vzhľadom na to, že obete boli rokov týrané, vytvorila sa u nich hlboká naučená bezmocnosť. Boli zmenení na živé stroje bez vlastnej vôle.

Vykorisťovanie bezdomovcov a zraniteľných mužov však klanu Rooneyovcov nestačilo. Ich chamtivosť nemala žiadne hranice. Počas vyšetrovania vyšlo najavo, že rodina sa zamerala aj na osamelých a zraniteľných seniorov.