V roku 1764 začala francúzsku provinciu Gévaudan obchádzať hrôza. Akási neidentifikovateľná ľudožravá beštia začala útočiť na dedinčanov. Vyčíňanie neznámeho tvora trvalo tri roky a pripisuje sa mu približne 113 obetí. Celkovo bolo útokov asi 210 a v 98 prípadoch boli obete sčasti skonzumované.
Znepokojivé udalosti tohto obdobia sa stali predmetom diskusií a dohadov, obzvlášť aj preto, lebo sa dodnes nepodarilo s určitosťou potvrdiť, aké zviera vlastne oblasť Gévaudanu terorizovalo. V tomto článku ti prinesieme podstatné údaje tých desivých rokov a spoločne sa pozrieme aj na rôzne teórie odborníkov.
Prvé útoky
K úplne prvému útoku zrejme došlo v máji roku 1764. Obeťou sa stala pastierka Marie Jeanne Valet, ktorej sa ale podarilo prežiť, a to vďaka jej kravám, ktoré sa proti neznámej oblude rozbehli a zahnali ju. 14-ročné dievča Janne Boulet však také šťastie nemalo a jej telo sa našlo v blízkosti dediny Les Hubacs.
Od týchto udalostí útoky narastali a medzi ľuďmi sa začal šíriť strach. Neznáma obluda mala podľa všetkého tendenciu útočiť na osamelých ľudí, najmä pastierov. Neskôr jej však padali za obete aj skupinky ľudí. Nie všetky útoky boli smrteľné. Tí, ktorí prežili, dokázali podať aspoň približný popis beštie, hoci ich svedectvá sa často líšili.
Zhodli sa na tom, že zviera pripomína vlka s ryšavou kožušinou, ale údajne vo veľkosti somára. Obluda útočila výhradne na hlavy či krky obetí. Len dva dni po smrti Janne Boulet, teda 8. augusta, šelma napadla ďalšie dievča.
Útoky sa stupňovali a bolo ich toľko, že ľudia prišli s teóriou, že obyvateľov možno zabíja celá skupina zvierat. Poverčivosť vydesených dedinčanov spôsobila, že sa po kraji začali šepkať desivé príbehy o vlkolakoch. Podľa niektorých svedectiev totiž zviera dokázalo stáť vzpriamene na dvoch nohách.
Lov
Správy o krvavých útokoch sa dostali aj do najväčších miest. Kráľ Ľudovít XV. poslal do Gévaudanu vojakov a lovcov s cieľom nájsť a zlikvidovať beštiu raz a navždy. Skupina lovcov vedená kapitánom Duhamelom začala podľa ním navrhnutej taktiky prečesávať okolie.
Celkovo po stopách beštie vyrazilo približne 57 účastníkov jazdeckej pechoty. Zdalo sa, že Duhamelova taktika priniesla ovocie, keď sa jemu a jeho mužom podarilo už 20. septembra 1764 zastreliť nezvyčajne veľkého vlka. Radosť však mala krátke trvanie, keďže útoky naďalej pokračovali.
Lovci pokračovali v pátraní, za obeť im padlo mnoho vlkov, ale výsledok bol nulový. Obete pribúdali a zdalo sa, že prichádzajú ešte častejšie. Do Gévaudanu začali prúdiť najrôznejší vojaci, lovci a žoldnieri, ktorí prechádzali krajom a zabíjali vlkov. Zdalo sa však, že všetko je márne, keďže beštia neustále útočila, dokonca aj v teritóriách, v ktorých predtým k jej útokom nedochádzalo.
Celá oblasť bola posiata pascami a otráveným mäsom, ale ani táto taktika nepriniesla výsledok. Za smrť obludy bola vypísaná odmena, cirkev ľudí zase strašila, že beštia je v skutočnosti démonom zo samotného pekla, ktorý ich má odviesť od viery.
Kráľ a jeho radcovia si nevedeli so situáciou rady, o čom svedčí aj povolenie nosiť zbrane, ktoré bolo udelené aj neurodzeným obyvateľom provincie. Ani tento krok však neviedol k vytúženému usmrteniu beštie.
Tvárou v tvár beštii
Zaujímavé je, že s tajomnou beštiou sa lovci napokon stretli zoči-voči. Na nič nečakali a na zviera vystrelili, ale zdalo sa, že mu nespôsobili ani škrabanec. To medzi ľuďmi len potvrdilo fámy, že gévaudandská beštia nie je obyčajné zviera, ale nadprirodzená bytosť. V skutočnosti mohla byť na vine nezvyčajne tuhá koža zvieraťa, prípadne silná vlhkosť vzduchu a nízka kvalita pušného prachu.
Poručík François Antoine, ktorého vyslal sám kráľ, je dnes v niektorých zdrojoch popisovaný ako ten, kto beštiu z Gévaudanu zabil. Stalo sa tak 20. alebo 21. septembra 1765. Antoine bol skúsený lovec a je skutočne preukázané, že v septembri zabil nezvyčajne veľkého vlka.
Ten bol následne niektorými, ktorí prežili toto besnenie, identifikovaný ako neslávne známa beštia z Gévaudanu. Lovci vlka vypchali a poslali do Versailles, kde bol Antoine privítaný ako hrdina.
Útoky pokračujú
Lenže už 2. decembra toho roku boli opäť napadnutí dvaja chlapci. Pre obyvateľov to bol jasný signál, že beštia je stále nažive. Opäť pokračovalo napádanie pastierov či pocestných a počet mŕtvych stále narastal.
O definitívny koniec beštie sa postaral miestny lovec menom Jean Chastel. Ten spolu s ostatnými lovcami 19. júna 1767 beštiu zabil. Podľa výpovedí pri tom použil posvätenú guľku zo striebra (čo mala byť podľa povier overená zbraň proti vlkolakom či upírom). Šelma sa podobala veľkému vlkovi a po rozrezaní žalúdka v nej našli ľudské ostatky. Nočná mora Gévaudanu sa skončila.
Čo bola beštia zač?
Nevšedný príbeh gévaudanskej beštie zaujal mnohých vedcov. Podľa nich je možným vysvetlením, že šlo o útoky svorky vlkov. Tie neboli v danej oblasti v tej dobe žiadnou novinkou a prakticky celá Európa s nimi mala veľké problémy.
Na druhej strane, našlo sa aj niekoľko odborníkov, ktorí odmietali, že by za útokmi mohol byť vlk. Podľa nich hlavné podozrenie padá skôr na Antoina Chastela, syna Jeana Chastela, ktorý sa podieľal na zabití beštie.
Antoine Chastel žil na samote a v izolácii, a je teda možné, že sám mohol nepozorovane vycvičiť celú svorku zvierat tak, aby útočili na ľudí. Tento záver nemusí byť úplne nezmyselný. Niektoré obete boli totiž nájdené čiastočne vyzlečené a bez hláv. Je vylúčené, aby niečo podobné dokázalo zviera.
Pokiaľ však bol na scéne ďalší človek, psychopatický vrah, možné by to bolo. V tom prípade mohol dotyčný útoky využívať ako krytie pred svojimi vlastnými vraždami. Vzhľadom na početnosť obetí a rýchly sled útokov však túto teóriu väčšina bádateľov považuje za málo pravdepodobnú.
Z ďalších zvierat, ktoré podľa vedcov prichádzajú do úvahy, je kríženec vlka a psa, najmä nejakého veľkého plemena, ako mastif či doga. Bolo však vylúčené, že by mohlo ísť o zviera nakazené besnotou. Niektorí nadhadzovali aj možnosť, že beštiou bola hyena privezená z Afriky.
Povaha útokov však tejto hypotéze nedáva príliš veľkú váhu, keďže hyeny sa na ľudí pri útokoch nezameriavajú. Príbehy o nadprirodzených silách, démonoch a vlkolakoch považujú vedci za prejav silnej poverčivosti a bujnej fantázie, ktorá bola živená masovou hystériou z útokov, ale aj samotnou cirkvou.
Príbeh o beštii bol niekoľkokrát knižne aj filmovo spracovaný. Jedným z najznámejších filmov je francúzska snímka Bratstvo vlka.
