Môžeme si na rovinu priznať, že ak by guľôčkové pero zmizlo z našich životov, celý svet by sa rozpadol. Táto malá plastová pomôcka nám totižto už niekoľko desaťročí pomáha prekonávať nástrahy bežného písacieho života. Podpisy, kresby, poznámky a mnoho ďalších úkonov zvládne guľôčkové pero s nadhľadom vykonať a ešte popri tom svojho držiteľa aj zabaviť.
Avšak, ešte na konci devätnásteho storočia guľôčkové pero neexistovalo. Predstavte si to, žiadne jednoduché stlačenie plastového vrchnáka nasledované okamžitým písaním a žiadny písací nástroj skrytý vo vrecku. Ešte k tomu sa písacie potreby toho obdobia rozlievali a boli vrcholne nepraktické.
Áno, pred guľôčkovým perom sa písanie pokladalo za umenie, príliš náročné pre bežného človeka, no po ňom, a po pár malých úpravách, sa stalo potrebou, ktorú vlastnila takmer každá domácnosť.
Predchodcovia guľôčkového pera
Najdôležitejší stupienok, ktorý muselo písanie prekročiť, bolo vtáčie pierko alebo vtáčie brko. To sa používalo už od šiesteho storočia a predstavovalo písaciu potrebu malého množstva populácie. Predsa len, kto vedel písať? Kto vôbec vedel čítať? Vtáčie brko bolo vynájdené v Španielsku a bolo vyrábané z labutích pierok.
Rôzne kultúry a národnosti sa v rôznych obdobiach pokúšali o vynájdenie vlastných písacích potrieb. Rimania, cca roku 1300 pred Kristom, používali „kovový stylus“, najbližšieho dávneho predchodcu dnešného pera. Aziati využívali bronzové perá, Egypťania zas vynašli bambusové trstiny a Číňania používali ťaviu alebo myšaciu srsť na princípe štetca.
Spomenuté vtáčie brko ale nahradilo väčšinu z týchto starších písacích potrieb a viedlo k mnohým technologickým pokrokom. Eventuálne, v devätnástom storočí, nastal čas, keď bolo vtáčie brko nahradené perami s kovovým hrotom. Konkrétne išlo o plniace pero alebo kaligrafické pero, ako ho poznáme dnes.
Vysoká cena a nespoľahlivosť
V roku 1809 bolo teda oficiálne vynájdené plniace pero. Existujú polemiky o tom, že plniace pero vynašiel Leonardo Da Vinci za čias renesancie, avšak iba v náčrtoch. Jeho zápisky a kresby zobrazujú primitívne pero schopné udržať v sebe atrament. Jeho návrhy by v praxi používali podobné princípy gravitácie a fyziky na to, aby sa atrament udržal v pere, ale bol zároveň schopný sčasti vytiecť na papier.
Prvé plniace perá ale jednoducho neboli spoľahlivé. Kovový hrot sa zadrhával o povrch papiera a atrament často nekontrolovateľne vytekal. Tieto perá boli zároveň s tým aj extrémne drahé, stojace približne 150 dnešných dolárov. V tom období, od roku 1800 až 1900, vedelo písať a čítať približne iba 20 % svetovej populácie, čo úspechu plniaceho pera nepomáhalo.
V roku 1888 ale prišiel muž, ktorý plniace pero posunul o ligu vyššie. Americký inovátor John Loud vynašiel mechanizmus využívajúci malé guľôčky umiestnené nad veľkou kovovou guľôčkou na stopke pera. Malé guľôčky mali udržiavať atrament v pere a zároveň distribuovať atrament na veľkú guľôčku na základe jej pohybu po papieri.
Toto malo v teórii spôsobiť, že atrament sa už nebude prebytočne vylievať a namiesto toho sa po papieri roznesie v striedmom množstve. John Loud teda vynašiel prototyp guľôčkového pera. Bohužiaľ, jeho prototyp fungoval perfektne na tvrdších povrchoch, ako napríklad drevo a koža, avšak na papieri za sebou zanechával iba šmuhy. Jeho pero sa teda nikdy poriadne nedostalo do obehu.
Majster guľôčkového pera: Lázsló Bíró
A tak ubehli dekády úprav guľôčkového pera. Niektorí upravovali kovovú guľôčku, iní zas techniku dodávania atramentu na stopku. Ak bola veľká guľôčka príliš malá, jednoduchý pohyb pera po papieri spôsobil, že sa nahromadený atrament okamžite vylial. Ak bola príliš veľká, atrament by sa v stopke pera zasekol a na papier by sa nikdy nedostal.
Na základe týchto princípov môžeme vidieť, že vytvorenie funkčného pera bolo viac než náročné. Ešte k tomu, kovové guľôčky, na ktorých veľkosti fungovalo celé pero, sa nedali vyrobiť so stopercentnou presnosťou. Potom prišiel muž, ktorý zmenil dejiny – Lázsló Bíró.
Bíró prišiel na to, že hlavný problém nie je v konštrukcii pera, ale v atramente. Väčšina vtedajších pier využívala atrament na báze vody, ktorý sa okamžite vpíjal do textúry papiera a schol extrémne pomaly. Bíró začal experimentovať s atramentom na báze oleja. Ten mal vlastnosti opačného druhu. Bol hustejší, nedostával sa tak hlboko do papiera a schol oveľa rýchlejšie.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
