Deti sú bez srandy tie najzvedavejšie stvorenia na tomto svete a mnohé štúdie potvrdili, že sú schopné spýtať sa viac ako tristo otázok denne. Denne. Ak si doposiaľ váhal, či je rodičovstvo sranda… máš svoju odpoveď. Spisovateľ Ralph B. Smith v tej svojej zase objasnil, že pribúdajúcimi rokmi sa naša zvedavosť akosi tlmí a v dospelosti sa toto množstvo okreše na necelých šesť.
Dospelý človek sa teda opýta šesť otázok denne. Ráno sám seba, či sa mu chce žiť, pred obedom šéfa, či môže skôr odísť na obed, pred odchodom z práce, koľko je hodín, doma frajerky, čo chce jesť, a tiež doma frajerky, prečo má problém povedať, čo chce jesť.
Keď si odmyslíme, že sa ofučí a bude sa jej treba pýtať, čo jej je, ostáva nám jedna. A ak je tá jedna napríklad to, prečo sú londýnske telefónne búdky červené, prečo je námornícke oblečenie prúžkované alebo čo je tá tretia „bodka“ na zadnej strane iPhonu, tak máme pre teba dobrú správu. Si totiž na tom správnom mieste.
1. Prúžky na námorníckom oblečení
V minulosti sa oblečenie s pruhovaným vzorom netešilo veľkej obľube. Prúžky boli znakom spoločenských vyvrheľov, nosili ich zločinci, pomätenci, ženy ľahkých mravov či šašovia a bežní ľudia s nimi nechceli mať nič spoločné. Zaužívaná stigma padla až v roku 1858, keď sa tento druh vzoru zakomponoval ako súčasť námornej rovnošaty.
Podľa neho malo pruhované oblečenie hneď niekoľko praktických výhod. Takto odetého človeka bolo jednoduchšie spozorovať ako na palube, tak aj v prípade, že spadol do mora a o to rýchlejšie sa mohla začať jeho záchrana. Modro-biela farebná kombinácia podľa mnohých teórií zase symbolizuje more a nebo.
2. Bodka medzi kamerou a bleskom
Na zadnej strane starších modelov telefónov značky Apple sa zvykli nachádzať tri bodky – fotoaparát, blesk a čosi drobné medzi tým. Toto čosi drobné medzi tým je mikrofón. Jeho úlohou je eliminovať vonkajšie zvuky a šum, aby bola výsledná telefonická komunikácia čo najpohodlnejšia.
3. Červená a žltá karta
Vznik červenej a žltej karty sa datuje do roku 1966 a viaže sa k jednej nepríjemnej udalosti. Počas futbalového zápasu medzi Anglickom a Argentínou sa argentínsky hráč Antonio Rattin dopustil priestupku. Keď sa ho Rudolf Kreitlein, nemecký rozhodca, snažil napomenúť a poslať na lavičku, hráč mu nerozumel.
Možno naozaj, možno sa len tváril… pravdu sa už asi nedozvieme. Tak či onak, podobných prípadov bolo v športovom priemysle nespočetné množstvo a komunikačná bariéra sa zdala byť čím ďalej, tým väčším problémom. Rozhodca z World Cupu, Ken Aston, sa teda rozhodol vytvoriť prehľadnejší systém, ktorému porozumejú hráči z celého sveta bez ohľadu na to, akým jazykom hovoria.
4. Štvorec s otvormi na ruksaku
Malý kosoštvorec s dvomi výrezmi bol kedysi výsadou turistických ruksakov, dnes ho nájdeme takmer na každom. Nie je to záležitosť dizajnu, ako sa mnohí nazdávajú, práve naopak – tento prvok má svoje praktické využitie. Možno si naň zavesiť rôzne predmety. Od fľaše s vodou cez dáždnik až po smradľavé tenisky z telesnej, ktorými nechceš kontaminovať zvyšok obsahu. Využitie je naozaj pestré.
5. Zásuvka pod sporákom
Takmer každý sporák má v spodnej časti zásuvku. Väčšinou v nej skladujeme kuchynské haraburdy od výmyslu sveta – panvice, plechy a podobné srandy – pre ktoré nemáme lepšie úložisko. Jej skutočná funkcia ostáva opomenutá.
Táto zásuvka má slúžiť ako odkladací priestor na hotové jedlo, ktoré chceme udržať teplé. Uvarené jedlo odložíme do zásuvky, kde nevychladne, a rúru či sporák môžeme používať ďalej.
6. Červené telefónne búdky
Prvé telefónne búdky sa začali v Londýne objavovať začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia. Vyrobené boli z betónu a vyzerali diametrálne odlišne od tých, ktoré sa nám s mestom spájajú dnes. V roku 1924 sa rozhodlo o ich kompletnom redizajne. Mesto teda vyhlásilo súťaž.
Víťazom sa stal Giles Gilbert Scott, britský architekt, ktorý okrem iného pracoval na návrhu univerzitnej knižnice Univerzity v Cambridge či Liverpoolskej katedrály. Prvotný námet prešiel niekoľkými drobnými úpravami – oceľová konštrukcia sa zmenila na železnú a pôvodnú sivú farbu vystriedala dnes už ikonická červená.
Dôvod bol prostý. Londýn má od nepamäti veľké problémy so smogom. Nad mestom sa vznáša obrovský hmlistý opar a jeho obyvatelia si často nevidia ani na koniec nosa. Situácia vyvrcholila v decembri roku 1952, keď hlavné mesto Anglicka zasiahol Veľký smog, ktorý si vyžiadal tisícky životov. Všetko bolo zavreté – divadlá, kiná aj obchody, pretože ľudia nič nevideli. Nevideli na premietanie, nevideli pred seba, nevideli nič… len červené telefónne búdky.
7. Vrúbky na minciach
Popri hádzaní mincí do samoobslužných pokladní si si nepochybne všimol, že niektoré z nich majú vrúbkovaný okraj. Spravidla sú to tie s vyššou hodnotou. Tento detail sa začal na mince aplikovať v minulosti, keď sa rozličné mince vyrábali z rozličných kovov v rozličných hmotnostiach, ktoré následne prislúchali ich hodnote.
Prefíkaní ľudia obrusovali okraje mincí, drobné časti kovu si schovávali, topili ich a vyrábali nové mince. Zbrúsenými mincami platili ako obyčajne, hoci už nemali pôvodnú hodnotu. Začali sa teda vyrábať mince s vrúbkami. Vďaka nim bolo ľahké rozoznať, či mincu niekto zbrúsil alebo nie.
8. Okraje na papieri
Tvoja slovenčinárka bude mať nepochybne iný názor, no okraje na papieri pôvodne neslúžili na to, aby si nepísal od buka do buka, ale rovno ako človek. Slúžili ako obrana voči potkanom.
V minulosti boli potkany nezvanými hosťami takmer v každom dome a ich obľúbenou pochúťkou bol práve papier na písanie. Výrobcovia teda začali vyrábať papier s okrajmi a všetci boli spokojní – hlodavce mali čo chrúmať a informácia na papieri ostala nepoškodená.
9. Dvojfarebná guma
Tmavá strana gumy na gumovanie síce neslúži na atrament (naučil si sa to tou krutou cestou, však?), no predsa len má svoje špecifické využitie. Táto guma má inú štruktúru, a teda ju možno použiť na iné druhy papiera. Napríklad na tie jemné, ktoré by sa po kontakte s klasickou gumou mohli roztrhnúť.
10. Vlnitá strana sponiek
Klasické kovové sponky, po anglicky zvané aj „bobby pins“, majú jednu stranu rovnú, zatiaľ čo na druhej sú akési vlnky. Veľa slečien ich v domnienke, že ide o dizajnovú záležitosť, nosí vlnkami smerom hore. Správne by to malo byť opačne. Vlnky totiž neslúžia ako ozdoba, ale ako prostriedok na lepšie uchytenie vo vlasoch, aby sponka nepadala.