Bezpečná nebola polievka ani pálenka. Ženy v Maďarsku vraždili nepohodlných príbuzných obyčajnými mucholapkami

Arzén spôsobuje rakovinu, to už dnes ľudstvo dobre vie. Svetová zdravotnícka organizácia ho aj s jeho anorganickými zlúčeninami radí do kategórie s najvyšším stupňom rizika, pričom dlhodobé vystavenie najčastejšie postihuje kožu, pľúca a močové ústrojenstvo. Štúdie potvrdzujú aj vysoký výskyt nádorov v metabolických orgánoch, ako sú pečeň či prostata.

K tomuto poznatku však vedecká komunita dospievala postupne. A kým ho nadobudla úplne, arzén bol všade naokolo.

Od látok a tapiet so zeleným pigmentom cez púdre a pleťové vody či poľnohospodárske postreky. Vyskytoval sa dokonca aj v liekoch. Lekár Thomas Fowler sa preslávil tzv. antibiotickým Fowlerovym roztokom na báze arzénu, ktorým liečil chudokrvnosť aj kožné problémy. Na začiatku 20. storočia bol zase arzénový preparát Salvarsan prvým účinným liekom proti syfilisu.

Čo iné ešte obsahovalo arzén? Nuž, napríklad mucholapky. A presne táto skutočnosť pripravila v susednom Maďarsku o život nejedného nespratného manžela, milenca, svokra či dokonca aj dieťa.

Smrť sa ukrývala tam, kde by ju nikto nečakal

Na cintorínoch v maďarskom Tiszazugu začali v lete koncom tridsiatych rokov minulého storočia vo veľkom otvárať hroby. Vyšetrovatelia sa snažili zodpovedať mrazivú otázku: Koľko ľudí zomrelo prirodzenou smrťou a koľkým niekto dopomohol arzénom?

Tiszazug leží medzi riekami Tisa a Körös. Začiatkom 20. storočia regiónu dominovali malé hospodárstva, deravé cesty a obmedzená dostupnosť lekárov. Sándor Szállási vo svojich zápiskoch z roku 1935 opisuje, ako obyvatelia pre nedostatok peňazí radšej chodili „od jedného suseda k druhému po dobrú radu“, až potom vyhľadali skutočnú odbornú pomoc. Ak teda vôbec.