Už tento piatok si budeš môcť v Bratislave vychutnať festival Biela noc, ktorý ti ponúkne unikátny umelecký zážitok. Potrvá celý víkend a prinesie viacero noviniek oproti predchádzajúcim ročníkom. Okrem hlavného mesta sa uskutoční budúci týždeň aj v Košiciach. Práve tam to pred trinástimi rokmi celé začalo.

Festival prináša viaceré radosti, ale aj starosti, s ktorými sa treba popasovať. Rozprávali sme sa s organizátorkou Zuzanou Pacákovou, ktorá nás hlbšie zasvätila do zákulisia Bielej noci. Ak ťa zaujíma, koľko trvá celá príprava, odkiaľ čerpá inšpiráciu, či sa stretajú s vandalizmom a predovšetkým, na čo sa môžeš tešiť tento rok, prečítaj si nasledujúci rozhovor.

Sú ľudia, ktorí buď nepočuli alebo nevedia, čo je projekt Biela noc. Ako by ste ho v krátkosti charakterizovali? Čo ním prinášate a prezentujete?

Biela noc je medzinárodný festivalový formát, ktorého cieľom je priblížiť súčasné umenie verejnosti. Vznikol v roku 2002 v Paríži, odkiaľ sa rozšíril do ďalších krajín a miest. Vždy prepája rôzne umelecké žánre s verejným priestorom a rôznorodými publikami, pozýva do netradičných lokácií, a to vo veľmi atraktívnom formáte umeleckej prechádzky nočnými ulicami. Návštevníci sa tak stávajú turistami vo vlastnom meste, vďaka umeniu v ňom spoznávajú nové miesta a tie známe zažívajú v netradičnom šate.

Čo bolo pre Vás impulzom pre organizáciu Bielej noci na Slovensku?

Žila som isté obdobie v Paríži, kde som Bielu noc objavila a prvýkrát zažila neskutočne plné, živé mesto, ktoré sa zaplnilo len vďaka umeniu. Zdalo sa mi to v porovnaní so Slovenskom takmer ako sci-fi, keďže doma galérie bojovali s nezáujmom a zívali prázdnotou.

Chcela som to u nás najmä vyskúšať a zistiť, či by tento formát dokázal fungovať aj v našom kontexte – a podarilo sa. Chcela som, aby umenie bolo súčasťou bežného dňa na ulici. Viem, že atraktívny je pre mnohých práve ten spôsob, ktorý Biela noc prináša – netradičné miesta a čas, nočná prechádzka, svetelný dizajn. Teší ma ale, že popri tom spoznávajú relevantné súčasné umenie.

Navštevujete a zbierate inšpiráciu v iných mestách, ktoré organizujú podobné akcie? Ktoré z nich Vás ovplyvnilo najviac?

Pravidelne sa snažím cestovať a navštevovať rôzne festivaly, výstavy, bienále, alebo ich aspoň sledovať v online reportoch. Sme tiež členom viacerých medzinárodných sietí, ktoré združujú napríklad festivaly vo verejnom priestore, festivaly súčasného umenia, svetla. Nedá sa asi povedať, že jedna konkrétna výstava ma ovplyvnila viac ako iné. Najbližšie sledujem parížsku Bielu noc, Mutek, Ars Electronicu v Linzi, chystám sa na bienále do Benátok, na Signal Festival v Prahe. Snažím sa mať prehľad.

Na všetko treba zdroj financií a tiež pomoc od samotných miest. Nemali ste s jedným alebo druhým problém pri zrode projektu?

Problémy s financiami máme každý rok (úsmev). Je veľmi ťažké nájsť peniaze na umenie a obzvlášť to súčasné. Každý jeden partner, ktorý s nami do spolupráce vstupuje, je z môjho pohľadu odvážny, pretože je to veľmi špecifická oblasť. Výsledok je často známy až na poslednú chvíľu, veľa inštalácií vzniká v spolupráci s umelcami a dizajnérmi na mieru konkrétnym budovám a miestam. Nedajú sa vyskúšať dopredu, často sú pre partnerov abstraktné a nehmatateľné, v podstate vždy vstupujeme do rizika.

Preto je aj náročné vysvetliť tento proces potenciálnym partnerom a novým firmám, ktoré sa primárne umeniu nevenujú. V úplnom začiatku sa nám festival podarilo zorganizovať vďaka projektu Európskeho hlavného mesta kultúry Košice. Získali sme na tú dobu celkom dôstojný grant, dostačujúci na prvý lokálny ročník. Navyše sa našlo dostatočné množstvo nadšených ľudí, ktorí nám pomáhali bez nároku na honorár, naozaj z lásky k umeniu. Aj dnes to tak je, inak by sme festival nezaplatili.

Biela noc je veľký festival a v niekoho očiach možno máme aj veľký rozpočet, ak by sme však nemali ochotných partnerov a veľa vecí nebartrovali, rozpočet by bol dvojnásobný a v našom kontexte tým pádom festival absolútne nezaplatiteľný. Naozaj ďakujem partnerom, ktorí majú odvahu ísť do toho s nami a ktorí pravidelne umenie na Slovensku podporujú.

Ako dlho trvá príprava Bielej noci?

Celý rok. Striedajú sa rôzne fázy, samozrejme, menej a viac intenzívne, ale v podstate už teraz začíname plánovať a pripravovať budúci ročník, bookujeme umelcov a lokácie, píšeme granty, zháňame financie.

Koľko ľudí je v súčasnosti potrebných na jej organizáciu?

Tím Bielej noci je v skutočnosti veľmi malý, nie je nás dosť, opäť je to otázka rozpočtu. Hlavný tím tvorí približne 10 ľudí, hoci v deň festivalu je nás v teréne aj 500 – možno viac, keď spočítame všetkých brigádnikov, technikov, strážnikov, dobrovoľníkov, dodávateľov, runnerov a ďalších. Hlavná časť organizácie a príprav ale naozaj stojí na tejto skupine približne desiatich ľudí, ktorí aktuálne pracujú deň aj noc. Som im naozaj vďačná, že pre festival robia, čo môžu, a podávajú častokrát nadľudské výkony.

Začínali ste v Košiciach, presunuli ste sa aj do Bratislavy. Uvažovali ste aj nad inými mestami?

Samozrejme, avšak momentálne je náročné vôbec obsiahnuť dve mestá. Snažíme sa byť súčasťou aj iných miest pri rôznych príležitostiach a prezentovať nami vyprodukované diela počas roka, doma alebo v zahraničí. Pavol Truben sa napríklad 2. októbra predstaví ako súčasť hlavného programu priamo na parížskej Bielej noci, Nina A. Šošková bola zase nedávno súčasťou festivalu v Karlových Varoch. Počas Vianoc sa chystáme na obľúbené Nádvorie do Trnavy.

Keď sa obzriete späť, v čom vidíte najväčšie rozdiely a pokroky oproti prvým ročníkom?

Festival sa formuje v čase a priestore. Začínali sme veľmi lokálne, s domácimi umelcami, v jednom meste. Nemali sme ochranku, technický support, a neriešili sme veľmi veľa vecí, bez ktorých by sme sa dnes už ani nepohli z miesta (povolenia, poistenia, medzinárodná logistika).

Vznikli sme naozaj z nadšenia a v podstate aj veľmi naivne, festival sme pripravovali doslova na kolene. Festival je dnes väčší, profesionálnejší, medzinárodný a zároveň medzinárodne uznávaný. Rozšíril sa aj do hlavného mesta, čo bol pre nás veľký krok vpred a umožnil nám vyrásť.

Na čo sa môžeme tešiť tento rok? Ktoré zásadné novinky pribudnú oproti tomu minulému?

Po dvoch rokoch sa veľmi radi vraciame k predpandemickému trojdňovému formátu s medzinárodnou účasťou a dramaturgicky veľmi pestrým žánrovým zastúpením. Tento ročník je zároveň výrazne o digitálnom umení a nových technológiách, interaktivite a prepájaní rôznych oblastí a umeleckých žánrov.

Okrem českých a slovenských autorov budú mať návštevníci možnosť pozrieť si aj práce zo zahraničia. Na základe čoho ich vyberáte? Oslovujete umelcov alebo sa v súčasnosti už ozývajú oni Vám?

Aj aj. Samozrejme, tiež oslovujem umelcov, ktorí ma zaujali, ale mnohí nás už poznajú a ozývajú sa s novými projektami. Prípadne sa ozvú úplne noví ľudia, ktorí nás v umeleckých kruhoch vnímajú a majú nápad, čo by sa festivalu možno hodil. Vždy potom z ponuky a možností vyberáme s ohľadom na dostupné lokácie, rozpočet, celkovú dramaturgiu a žánrovosť, ktorú chceme v daný ročník odprezentovať.

Dostávate len pozitívny feedback alebo sa nájde aj kritika? Ak áno, čo ľudia vyčítajú najčastejšie a aká je vaša reakcia?

Kritík je pocitovo viac ako pozitív. Je to možno všeobecný trend, ľudia sa, najmä cez sociálne siete, nenaučili chváliť. Nechcem kritizovať, vnímam to aj na sebe – navštívim skvelý festival, ale málokedy mi napadne sadnúť si k počítaču a napísať niekam na oficiálny kanál “hej, boli ste super, ďakujem, teším sa nabudúce.” Nezvyknem síce ani “hejtiť”, ale chápem, že keď niekomu niečo vadí, má viac motivácie byť aktívny a dožadovať sa zmeny.

Nás kritizujú často, ale väčšinou ide skôr o nekonštruktívne komentáre typu “bola to blbosť, minulý rok to bolo lepšie, nepochopil som to, málo ste svietili.” Treba si uvedomiť, že máme veľmi rôznorodé publikum, ktoré sa primárne so súčasným umením nestretáva a má možno iné očakávania. Kedysi ma to veľmi mrzelo, intenzívne som každý komentár prežívala a riešila, dnes už od toho mám odstup a väčšinu vlastne ani nečítam.

Občas nám ale príde pekný mail s konštruktívnou odozvou a rozumnými návrhmi, či nepridáme viac aktivít pre deti alebo či nepredĺžime trvanie kvôli radom. K tomu si vždy snažíme sadnúť a zamyslieť sa, poprípade ľuďom vysvetliť, prečo to či ono nie je v tej chvíli možné.

Stretli ste sa v súvislosti s Bielou nocou s vandalizmom?

Stretávame sa s ním neustále, ale musím povedať, že je to každý rok lepšie. Prvý ročník v Košiciach bol najhorší, ľudia neboli zvyknutí na umenie vo verejnom priestore, nevedeli, ako k dielam pristupovať. Teraz sme pripravení aj my, máme brigádnikov, kultúrnych mediátorov, strážnikov. Vždy sa stanú nehody, deti v nadšení niečo pošľapú či rozbijú, ale s tým počítame a chápeme to. Nie je to strašidelné, hoci vždy sa nájdu v noci aj opití ľudia, negatívne naladení voči všetkému a všetkým, ale väčšina situácií býva zvládnuteľná.

Máte nesplnený cieľ, kam by ste chceli celý projekt posunúť?

Určite sú umelecké sny, napríklad konkrétni zahraniční umelci, ktorých by som chcela dotiahnuť na Slovensko, ale zatiaľ nám na nich chýba rozpočet. Tešilo by ma, keby viaceré diela mohli zostávať vo verejnom priestore dlhodobo alebo natrvalo. Už dlhšie vymýšľame a zvažujeme formát Bielej noci pre deti, menší a zostavený špecificky pre túto vekovú kategóriu. Rada by som posilnila a viac rozbehla spolupráce, ktoré umožňujú export slovenského umenia do zahraničia.

Nápadov je veľa, ale hlavne sa teším, že Biela noc sa každý rok aj napriek všetkým výzvam koná. Každý ročník finančne zvládame len tak-tak. Je pre mňa trochu zázrak, že tu 13 rokov sme a držíme sa. To je úprimne to hlavné, čo mi robí radosť, a čo by som chcela zachovať aj do budúcna.