Je známym faktom, že George Washington vlastnil niekoľkých otrokov. O niečo menej ľudí vie, že to bola jeho manželka Martha, ktorá dramaticky zvýšila počet zotročených obyvateľov v ich sídle. Keď sa v roku 1759 vzali, George ich mal osemnásť. Martha, jedna z najbohatších žien vo Virgínii, vlastnila 84 otrokov. V Spojených štátoch bolo otrokárstvo legálne do roku 1865.

Dôvtipné, ekonomicky zdatné otrokárky v dlhých sukniach

Ženy počas amerického kolonializmu boli bystrejšie, sofistikovanejšie a tyranskejšie, než tvrdia stereotypy. Je len rozšíreným mýtom, že k zotročeným ľuďom boli jemnejšie ako muži. Rovnako ako fakt, že žiarlili na manželov, keď mali sex či deti s otrokyňami. Naopak. Mnohé manželov alebo navzájom otrokov k sexu nútili.

Už ako malé dievčatá boli trénované na vlastníctvo otrokov, disciplínu a ich manažovanie. Rodičia im ich dávali ako darčeky. Podľa údajov zo sčítania ľudí z rokov 1850 a 1860 tvorili biele ženy 40 % všetkých vlastníkov otrokov.

Boli aktívnymi a násilnými účastníkmi trhu s otrokmi

Biele ženy neboli len pasívne majiteľky zotročených černochov ani tichými spojencami otrokýň, ktoré vlastnili ich manželia. V tom čase nemohli robiť veľa mužských vecí, no jednou z mála povolených aktivít bola investícia do otroctva. Kupovali, predávali, spravovali a snažili sa o rozmnožovanie zotročených, na ktorých mali ekonomický záujem.

Vlastníctvo veľkého množstva „čiernych strojov“ im dávalo lepšie vyhliadky na manželstvo. Keď sa vydali, bojovali o zachovanie práva nad otrokmi, aby sa nedostali pod správu ich manželov. Pre biele ženy bolo otroctvo slobodou. Išlo o kľúčový mechanizmus budovania bohatstva a udržania si finančnej nezávislosti.

Rodičia vychovávali dcéry s osobitými očakávaniami súvisiacimi s vlastnením ľudí a učili ich, ako byť efektívnymi pánmi. Dávali im lekcie z disciplíny otrokov a ich riadenia. Mnohí im umožnili vymeriavať fyzické tresty. Ako píše Jones-Rogersová, biele ženy boli socializované, aby sa stali majiteľkami plantáží od dievčenského veku prostredníctvom rôznych spoločenských noriem, a často využívali krutosť a sexuálne násilie na zotročených. Nezáležalo na tom, či išlo o dieťa alebo dospelého. Bili, až kým netiekla krv. Tieto lekcie zohrali formatívnu úlohu v tom, ako ženy konceptualizovali svoje osobné vzťahy k ľudskému majetku.

Majitelia ich legálne používali ako sexuálne hračky

Ekonómiu otroctva možno definovať aj ako sexuálnu. Od čiernych žien sa očakávalo, že budú vykonávať fyzickú, sexuálnu a reprodukčnú prácu, aby zabezpečili konzistentnú pracovnú silu a zvýšili zisky. Vďaka právnej doktríne partus sequitur ventrem sa ich loná stali (nielen) miestom reprodukcie ďalšej pracovnej sily. Pravidelne ich nútili do sexuálnych vzťahov so zotročenými mužmi za účelom rozmnožovania.

Samozrejmosťou bolo znásilňovanie ich pánmi, z čoho vzišli ďalší potenciálni otroci. Deti, ktoré sa narodili prostredníctvom partus sequitur ventrem, boli klasifikované ako mulati, čo bol výraz označujúci mnohonárodnostnú osobu. Pravidlo jednej kvapky znamenalo, že nikdy nemohli byť súčasťou bielej spoločnosti. Občas sa stalo, že sa otcovia k týmto deťom správali dobre, poskytli im vzdelanie alebo kariéru, prípadne ich oslobodili. Ale v drvivej väčšine ich brali len ako ďalší kapitál.