Každý má svoje problémy. Ani život bohatých ľudí nie je vždy dokonalý, no pravdou je, že aspoň nemusia premýšľať nad tým, čo dajú večer do úst a z čoho o týždeň zaplatia nájomné. No potom sa im do života pripletie niekto, kto im ukáže, že podobné ťažkosti sú pre väčšinu populácie denným chlebom.
Podobne na tom boli aj títo ľudia z Redditu. Hoci sa sami narodili do veľmi dobrých pomerov, ich polovičky toľko šťastia nemali. Spolužitie s nimi im teda prakticky otvorilo dvere do dimenzie, ktorá bola pre nich doposiaľ úplnou záhadou. A čo ich prekvapilo najviac? Nuž, to sa dočítaš v našom dnešnom článku.
1. Neznáša stanovanie. Ja ho mám rád. My sme totiž chodievali stanovať preto, že sme chceli. Ich rodina chodila preto, že si nemohla dovoliť hotel.
2. Moja manželka vyrastala vo veľmi skromných pomeroch. O to viac ma udivuje, ako si ich rodina bez problémov požičiava peniaze. Kto má, ten dá a ani slovkom sa nezmieni o tom, kedy a či vôbec ich treba vrátiť. Oprava auta? Pokazené kúrenie? Diera v streche? Nech sa páči, tu máš pár stoviek – naše peniaze sú aj tvoje peniaze. Ja som z bohatej rodiny, a keby som navrhol podobný systém, asi by ma naši vydedili.
3. Sama nie som bohatá, no môj muž vyrastal v maličkej mexickej dedine, kde mali ledva čo dať do úst. Pre mňa bežné veci boli preňho vrcholom luxusu. Prvýkrát v kine sa od nadšenia skoro rozplakal. Keď som zohrievala jedlo v mikrovlnke, pozeral na ňu ako teľa na nové vráta. A to nehovorím o tom, keď sme sa na dovolenke ubytovali v drahom hoteli… Myslela som, že to nerozdýcha.
4. Moja žena sa narodila a hodnú časť života prežila v Sovietskom zväze. Doteraz šalie z čerstvého ovocia.
5. Jej rodina mala špeciálnu skratku „RJM“. Rodina je menej. Keď boli u nich hostia a mama zakončila modlitbu pred jedlom touto skratkou, deti vedeli, že nemajú dosť jedla a majú sa držať na uzde, až dokiaľ hostia nebudú sýti.
6. Celkom vtipná historka. Zobral som ju na večeru do luxusnej reštaurácie, objednala si šalát a čašník sa jej pýta, či chce na vrch čierne korenie. „Ďakujem, dám si,“ hovorí mu… Lenže, chúďa, nemala ani poňatia (a ja som nemal ani poňatia, že ona nemá), že treba povedať, kedy stačí. A tak čašník korenil, ona naňho zdesene pozerala, ja som zdesene pozeral na ňu a nikto z nás nevedel, či sa smiať alebo plakať.
7. Bola som veľmi prekvapená (a značne zdesená), že v jeho svete bolo poistenie niečo, čo si mohli dovoliť len bohatí ľudia. Nemyslím životné poistenie. Akékoľvek poistenie. Očividne som bola úplne mimo, ale dovtedy mi nikdy nenapadlo, že po cestách jazdia šoféri, ktorí nemajú havarijnú poistku.
8. Prvýkrát mi robila sendvič. Natrela ho tenučkou vrstvou masla a dovnútra dala len jeden plátok šunky. Jeden jediný, nič viac. Bolo mi až do plaču, keď som si uvedomil, že toto niekto považuje za plnohodnotné jedlo.
9. Uvedomujem si, že je to trápne, ale moja rodina je na tom finančne veľmi, veľmi dobre, a keď som bola mladšia, veľa som toho nevedela, lebo som nemusela (a nemala ako). Práve preto ma šokovalo, keď som raz prišla k svojmu frajerovi domov a videla som v garáži odloženú kosačku. Opýtala som sa, prečo má doma kosačku, keď nie je záhradník. Ani by mi len nenapadlo, že väčšina ľudí nemá firmu na to, aby im pokosila trávnik.
10. Moja manželka nebola chudobná, ale ani si nemohli práve dvakrát vyskakovať. Keď mala chuť na sladké, dostala lyžicu arašidového masla. Nič viac. Ja som nikdy predtým nejedol arašidové maslo bez toho, aby som si to na niečo nenatrel.
11. S mojou teraz už bývalou priateľkou som chodil len pár mesiacov. Za ten čas pribrala vyše desať kíl. Bolo mi to jedno, len mi to akosi nešlo do hlavy, pretože som nemal pocit, že by mala práve nezdravý životný štýl. Až neskôr som sa dozvedel, že jej rodina si väčšinu dní nemohla dovoliť večeru. Takže keď zrazu mala miesto, kde sa môže dosýta najesť, sem-tam to trošku prehnala.
12. Instantné polievky nemôže ani cítiť. Keď bola malá, bola to jej večera minimálne päťkrát do týždňa.
13. Doteraz si pamätám, ako raz moja polovička zahlásila: „Dnes som zarobila na nájom.“ Myslela tým, že k tomu dňu má v práci odpracovaných dosť hodín, aby si mohla dovoliť zaplatiť nájom. Vtedy som si uvedomil, že pre niektorých ľudí je úspech, keď sa im podarí zarobiť dosť na strechu nad hlavou. Bol to pre mňa šok.
14. Spomínam si, ako sme raz strávili v supermarkete hádam dve hodiny. Môj muž sa len prechádzal pomedzi regály a pozeral. Nechcela som doňho rýpať, ale napokon mi to nedalo. Spýtala som sa ho, čo presne robí, a jeho odpoveď bola: „Keď som bol malý, na jedlo sme mohli minút len stovku. Kupovali sme len to, čo sme potrebovali – nie to, čo sme chceli. Tak sa teraz chcem chvíľu pozerať na všetko, čo by som si mohol kúpiť.“
15. Nevedel som pochopiť, ako niekto môže večerať v rýchlom občerstvení, pretože chce. „Proste mám chuť na burger,“ povedala mi, akoby bol mekáč jediné miesto na svete, ktoré servíruje burgre. V našej rodine bol fast food vždy no-go.
