Pred pár týždňami začal školský rok na základných a stredných školách, v súčasnosti zarezávajú naplno už aj vysokoškoláci. Niekto vníma žiacke a študentské časy ako bezstarostné obdobie prepletené množstvom pekných a úsmevných spomienok. Nájde sa však nemalé percento ľudí, ktorí majú opačné skúsenosti.
Negatívny fenomén s názvom šikana nie je ani dnes zahnaný do kúta. Práve naopak, končia v ňom obete, ktoré doň zatlačili agresori. Oslovili sme preto Miroslava Schlesingera, ktorý sa ako odborník na kriminalitu dlhé roky venuje aj tejto téme. Ako bojovať proti šikane a čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch, aby ju odhalili? V článku rovnako nájdete dva skutočné prípady zo slovenských škôl.
Ako predísť šikanovaniu?
Základom je kvalitná prevencia na škole, čo prakticky znamená, že na škole aktívne pracuje školský intervenčný tím alebo škola aktívne využíva dobrých lektorov na túto oblasť.
Hranice šikany – kde začína a kde už hraničí s vážnejším trestným činom?
Musíme upriamiť svoj pohľad už do materských škôl. Tam je možné zachytiť prvé znaky šikany. Ak nie sú odborne, respektíve správne eliminované, problém vypukne v škole, a to už na prvom stupni základnej školy. Spočiatku sa prejavuje ako občasné útoky vo verbálnej alebo fyzickej forme.
Ak tieto prejavy nie sú zastavené, útočník prekročí hranice a agresivitu vystupňuje. Vo vrcholnej fáze ide potom o také útoky, ktoré často možno nazvať až ako neľudské. Čím má takýto útok väčšie následky, tým reálnejšie môžeme hovoriť o porušení zákona. A to buď priestupkového, alebo trestného.
Dá sa to presnejšie definovať?
Deti sa často obhajujú tým, že išlo o žart, ale ten končí tam, kde jedna zo zainteresovaných strán má emocionálnu alebo fyzickú ranu. Na žart treba dvoch, nie iba jednostrannú zábavku. Čím je teda následok závažnejší, tým prísnejší bude trestnoprávny postih.
Ktoré z prvkov šikanovania sú najhoršie?
Každé násilie je nežiaduce a protispoločenské, ale ak máme hovoriť o intenzite, tak online šikanovanie. Kybešikana má väčší emocionálny dopad na samotnú obeť. To však neznamená, že to, čo sa deje „iba“ v triede, nie je také závažné. Prax potvrdzuje, že šikanovanie z triedy zakrátko prerastie až do dehonestácií na internete. Ide o vystupňovanie a doslova choré prezentovanie vlastnej zloby a nevyriešenej traumy.
Čo máte na mysli tou nevyriešenou traumou?
Počas riešenia šikany máme reálne hneď dve obete – šikanovaný a aj šikanujúci. Šikanovanie totiž nevzniká nikdy ako forma nudy, ale má svoje jasné dôvody. Prvým z dvoch hlavných dôvodov, prečo nejaké dieťa šikanuje, je jeho pocit, že mu rodina neprejavuje dostatočnú pozornosť. Upozorňujem, že tento pocit môže byť aj subjektívny. Na probléme to však nič nemení. Dieťa to vyhodnocuje podľa seba a ak s ním nie je vedený vhodný dialóg, jeho vnútorné boje prerastú do verbálnej alebo fyzickej agresivity v prostredí, kde sa cíti menej ohrozujúco.
Čiže ide o paradox – deti robia zle iba tam, kde sa cítia bezpečne, ako napríklad v škole. Kde bezpečie nepociťujú, tak sa možno prejavujú ako tiché, introvertné typy. A práve toto diametrálne odlišné správanie často riešia rodičia s pedagógmi. Problém teda treba hľadať v rodine. Druhým dôvodom je to, že dieťa zažíva domáce násilie. Môže byť priamo fyzicky či psychiky týrané, alebo je „iba“ svedkom rodičovských agresií.
Znamená to, že ide o následok uvedených problémov?
Áno. Deti, ktoré majú pocit, že im nie je dostatočne venovaná pozornosť, sa zvyčajne prejavujú iba na verbálnej úrovni. Sú to napríklad „triedni šašovia,“ narušitelia hodiny, posmeškári a podobne. Reálne však iba bojujú o pozornosť, ale, žiaľ, nesprávnym spôsobom. Deti treba prioritne naučiť komunikovať, nie písať a vytvárať niečo v online prostredí. Pri domácom násilí trpia vždy, aj keď nie sú bité. Citovo nestabilná a nebezpečná rodinná atmosféra prerastá až do fyzickej agresivity. Ničenie verejného priestranstva, interiérov a exteriérov škôl a nakoniec je ich agresivita zameraná na spolužiakov. Prípadne aj na učiteľov.
Čo by mali robiť obete, aby sa vymanili spod šikany?
Najrýchlejšie a najúčinnejšie vedia zastaviť šikanu iba deti v kolektíve, kde sa tieto situácie odohrávajú. Ony sú totiž najdlhšie v triede, nie pedagóg, pred ktorým hrajú divadlo, že je všetko v poriadku. Často stačí jeden uvedomelý žiak alebo žiačka. Keď sa k nim pridajú ďalší, problém môže byť rýchlejšie stabilizovaný.
Ako som uviedol, s deťmi treba citlivo komunikovať, aby k nám mali dôveru, nie iba rešpekt. Potom sú aj ďalšie formy riešenia. Napríklad anonymné nahlásenie problému do takzvanej schránky dôvery v škole. V prvom rade sa musí pohnúť svedomie niekoho iného, nie obete. Obeť je totiž preto obeťou, lebo sa nevie brániť a tiež môže byť súčasne ešte aj obeťou domáceho násilia.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
