Reálny prípad z praxe
Raz nás oslovila učiteľka pri riešení problému v jej triede. Išlo o dvoch piatakov a oboznámila nás, že už niekoľkokrát musela riešiť jedného z nich, lebo rôznymi spôsobmi ubližoval svojmu fyzicky slabšiemu spolužiakovi. Keď sme prišli do riaditeľne, oproti seba sedeli dvaja chlapci, pričom jeden z nich si držal trocha zakrvavenú papierovú vreckovku na nose. Keďže sme predpokladali, že je za tým niečo vážnejšie, citlivo sme pristúpili k rozhovoru s oboma. Po krátkom rozhovore sa nám malý útočník zdôveril, že zažíva domáce násilie a spustil veľký plač. Nato sa rozplakal aj ten druhý, ktorý bol už takmer stabilizovaný.
Aj on povedal, že dlhšiu dobu zažíva doma niečo podobné. Otec bol alkoholik, žili v zlej sociálnej situácii a chlapec nemal preto veľakrát čo jesť. Aj to bol zrejme dôvod jeho útlejšej postavy. Po tejto konfrontácii si obaja, so slzami v očiach, podali ruky a po úprimnom ospravedlnení došlo k odpusteniu. Chlapec, ktorý mu dovtedy ubližoval, sa stal jeho ochrancom a ich priateľstvo údajne trvalo aj po ukončení základnej školy.
Obeť by malo prednostne chrániť okolie
Existuje mylná mienka, že skutočná obeť má dostatok síl sa brániť. V čase útokov môže byť už vnútorne i fyzicky natoľko vyčerpaná hroznou situáciou doma, že na obranu v školskom alebo v inom prostredí nemá silu. A ten, kto silu brániť sa má, nie je ešte tou typickou obeťou. Je len takzvaným terčom útoku, ale ak sa dokáže brániť, nehovoríme o šikanovaní v pravom zmysle.
Obeť je totiž typická tým, že sa brániť nemôže alebo nevie. Preto musíme dbať na to, aby sme deti v školskom prostredí viedli k tomu, aby boli citlivé a empatické voči ostatným. V tom je najväčšia sila prevencie.
Aký dopad môže mať šikana na vývoj dieťaťa a neskôr v dospelosti na jeho osobnosť?
Záleží od toho, akým spôsobom bola na ňom páchaná a aké mal domáce zázemie, prípadne či dostal následne určitú odbornú pomoc od psychológa či psychoterapeuta. Nemožno to paušalizovať. Vždy to však zanechá nejakú stopu. Spomenul som si na jeden prípad z dávnejšej minulosti, ktorý mi rozprávala kolegyňa.
V istej škole si žiaci základnej školy vybrali na šikanovanie jedného zo spolužiakov. Ich prvé „zábavky“ boli namierené na jeho výzor a štýl obliekania. Neskôr, keďže sa ho nikto nezastal, pokračovali fyzickými útokmi a vydieraním. Najprv im musel nosiť školské tašky, potom desiatu i peniaze. Ich fantázia končila tým, že ho nútili pod hrozbou ešte väčšej bitky jesť papier, kôru stromov a dokonca aj rôzny hmyz. Chlapcova psychika to, samozrejme, dlho nevydržala a pokúsil sa o samovraždu.
Keď už prípad riešila kurátorka a polícia, rodičia malých šikanistov nechceli pripustiť, že by sa ich synovia mohli niečoho takého dopustiť. Chlapec následne absolvoval ambulantnú liečbu u psychológa a rodičia ho ihneď prehlásili na inú školu.
Žiaľ, po takejto skúsenosti mu určite ostane hlboká emocionálna rana na celý život. Nemuselo to však dôjsť až do takéhoto štádia, keby sa ho deti zastali alebo aspoň to povedali doma rodičom alebo pedagógom. Zodpovednosť za zlo v triede nesie každý, kto v tej triede je. Tým však netvrdím, že dospelí na tom nemajú žiaden podiel viny.
Ako môže rodič odhaliť, že je jeho dieťa šikanované?
Rodič musí byť v prvom rade pozorný voči svojmu dieťaťu či deťom. Rovnakú pozornosť potrebuje dieťa v puberte ako v škôlkarskom veku. Nikdy nesmieme dopustiť, že jednému dieťaťu budeme dávať viac lásky a druhému len viac povinností, lebo je starší. Potom vznikajú tie objektívne a subjektívne pocity krivdy.
Ak bude rodič mať podozrenie, že jeho dieťa je šikanované, oslovte jeho spolužiakov a učiteľov. Pomoc je tiež možné hľadať na pracoviskách Informačných kancelárií pre obete trestných činov, ktoré sú zriadené v každom kraji a pôsobia pod Odborom prevencie kriminality kancelárie ministra vnútra SR.