V nedeľu večer 8. marca 2026 sa Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu stalo miestom, kde sa hranica medzi minulosťou a prítomnosťou úplne rozplynula. Atmosféra v sále bola hustá od očakávania, pretože koncert s názvom „Medzi zemou a…“ sľuboval niečo oveľa hlbšie než len bežný hudobný večer.
Bol to návrat k surovej úprimnosti Mareka Brezovského, jedného z najväčších talentov slovenskej hudobnej scény. Išlo o geniálneho hudobného skladateľa, ktorý nás opustil v priskorom veku 20 rokov. Jeho hudobný odkaz v tento večer ožil v doteraz nepočutej sile a intímnosti.
Projekt, ktorý vznikol na prianie Marekových najbližších – otca Aliho a sestry Mirky – priniesol na pódium festivalu Konvergencie vzácne, prevažne neznáme komorné diela. Tieto skladby vznikali v osudovom roku 1994, v krátkom a intenzívnom období medzi premiérou hry Pressburger blut a Marekovým definitívnym odchodom.
Artrock a klasická hudba
Bolo fascinujúce sledovať, ako sa úseky z pôvodných magnetofónových kaziet vďaka precíznemu prepisu Vladislava Šarišského a Matúša Uhliarika premenili na živú, naliehavú mozaiku tónov, ktorá nám neraz priniesla zimomriavky na celé telo.
Brezovského skladby ako Chcem byť sám, Anjel, Vietor a ďalšie sa dnes medzi milovníkmi kvalitnej hudby na Slovensku skloňujú neustále. My sme na festivale Konvergencie dostali šancu nahliadnuť do stratených archívov klasickej hudby tohto mladého génia. Stalo sa tak za pomoci ďalších skvelých umelcov.
Marek Brezovský zanechal hlbokú stopu v slovenskej hudbe 90. rokov, hoci sa uznania dočkal až po tragickej smrti. Kľúčovým momentom bolo vydanie kultového albumu Hrana (1998) vďaka Oskarovi Rózsovi.
Ten odštartoval vlnu neutíchajúceho záujmu o jeho rockovú i klasickú tvorbu. Brezovského umelecký prínos potvrdili mnohé ocenenia in memoriam, od divadelných DOSIEK cez filmové Slnko v sieti až po zápis do Zlatej knihy SOZA v roku 2019.
Fenomén Brezovský dodnes fascinuje publikum nielen vypredanými koncertmi, ale aj silným dokumentárnym projektom Patrika Lančariča. Marekov život a dielo zostávajú surovým, stopercentne úprimným príbehom o hľadaní dokonalej krásy na pozadí nevyhnutnej skazy.
Je to hudba, ktorá prekračuje čas a mieri priamo k bodu transcendentálneho vyrovnania, čím sa stala jedným z najvýznamnejších kultúrnych pilierov našej modernej histórie.
Skupina hudobníkov, Nina Kohout a skvelý Robert Roth
Umelecká zostava večera bola zárukou mimoriadneho zážitku. Violončelista Jozef Lupták, ktorý kedysi ako Marekov spolužiak premiéroval jeho skladbu Voľnosť, sa spojil s klaviristom Vladislavom Šarišským a ďalšími virtuózmi, aby spoločne vdýchli život ďalším šiestim premiéram.
Emocionálnym vrcholom bol prejav Roberta Rotha. Ten keď začal spievať „Frájerôčka mojá…” tak ponoril koncertné štúdio do atmosféry, akú len tak človek na Slovensku nezažije. Jeho nezameniteľný hlas, oscilujúci medzi slovom, spevom a neraz aj rituálnym tancom, dodal Brezovského textom a melódiám potrebnú hĺbku a dravosť a originálnu intenzitu, ktorá divákov v beznádejne vypredanom štúdiu priklincovala do sedadiel. Do spevu sa pridala aj Nina Kohout. Tá spolu s Rothom vytvárala fantastickú hlasovú štruktúru, ktorú sme ešte nikde inde nepočuli.
Vypredaná sála a prísľub návratu
Keď sa sálou niesli tóny skladieb Fantázia pre klavír, Medzi zemou a… či Valčíček a Keby som ťa láska musel stratiť, bolo jasné, že Marek Brezovský v nás žije ďalej. Nebol to len koncert, ale kolektívny rituál. Počas koncertu sa neraz ozval výrok apelujúci na to, že Brezovského duch sa stal hudbou, tónmi, ktoré sme v ten moment išli počúvať.
Sami hudobníci priznali, že kapacita sály sa vypredala veľmi rýchlo a organizátori dostali priveľa správ od ďalších fanúšikov, aby koncert zopakovali. Sľúbili teda, že sa vrátia ešte počas jesene a ponúknu Brezovského nezverejnenú tvorbu aj ďalším.
