Kinematografia skrýva mnoho klenotov, o ktorých väčšina diváckej obce ani nepočula. Patria tam napríklad skryté klenoty európskych a československých filmov spred roku 2000. V tomto období vieme nájsť aj tie najlepšie filmy, aké kedy vznikli na území Česka a Slovenska, no zároveň aj Poľska či Maďarska. Práve od našich južných susedov pochádza aj Satanské tango, sedemapolhodinový film, ktorého premietanie sme stihli 13.12. v bratislavskom kine Lumiére.
Možno si však práve teraz hovoríš – prečo by niekto premietal sedemapolhodinový film? Nuž, musíme ti rovno povedať jedno: tento film naplno vypredal celú najväčšiu sálu kina. Nejde pritom len o sedemhodinové šialenstvo zdĺhavých a mimoriadne nudných záberov. Toto monumentálne a oceňované dielo ponúka originálny príbeh, veľmi sofistikovaný a unikátny štýl filmovania a bránu do sveta rozkladu a malých apokalýps, ako bolo povedané v lektorskom úvode premietania.
O čom je vlastne Satanské tango?
Snímka Satanské tango je monumentálna, viac než sedemhodinová dráma maďarského režiséra Bélu Tarra, ktorá zachytáva totálny rozklad spoločnosti v zapadnutej poľnohospodárskej osade po páde komunizmu. Už teraz to znie zábavne, že?
Obyvatelia utápajúci sa v bezútešnosti a alkohole sa nechajú zmanipulovať charizmatickým Irimiášom, ktorý sa vracia ako falošný mesiáš so sľubmi o novom začiatku. Snímka je rozdelená do dvanástich kapitol kopírujúcich kroky tanca tango – šesť vpred a šesť vzad – čím sa udalosti prelínajú a divák ich sleduje z rôznych perspektív podčiarkujúc cyklickosť a nevyhnutnosť úpadku.
Čím je film okrem dĺžky špecifický?
Vizuálne dielo definujú extrémne dlhé, hypnotické čiernobiele zábery a pomalé tempo, ktoré diváka doslova pohlcujú do blata a dažďa maďarskej pustiny. Tarr cez tento radikálny filmový jazyk skúma témy existenciálnej prázdnoty, morálnej korózie a ľudskej potreby veriť v záchranu aj za cenu vlastného zotročenia. Vo filme sa však prekvapivo objavuje kopa humoru – ale aj náležitá dávka depresie.
Satanské tango tak nie je len prešpekulovaným naratívnym príbehom, ale hlbokou filozofickou meditáciou o čase a zúfalstve, ktorá patrí k najnáročnejším, no zároveň najviac oceňovaným dielam svetovej kinematografie. Treba taktiež vyznačiť, že Satanské tango je adaptáciou rovnomenného románu z pera maďarského spisovateľa s menom László Krasznahorkai.
Ten spolupracuje s Tarrom takmer celú jeho kariéru, natočili spolu už niekoľko filmov, pričom na tomto diele začali pracovať už na začiatku svojich kariér. Krasznahorkai získal nedávno Nobelovu cenu za literatúru.
Celodenná návšteva kina
Ako sme sa teda pripravovali na celodennú návštevu kina? Môžeme povedať, že sme na túto udalosť vyslali jedného nášho redaktora, ktorý, kvôli jeho úlohe, zvolil troška originálny prístup. Na film sa vydal s kamarátom, u ktorého sa ráno zastavil a vypili si spolu päť štamprlíkov alkoholu. Treba poznamenať, že toho najlacnejšieho a najmenej kvalitného. Prečo? Pretože sa išlo na film, v ktorom sa vkuse iba pije. Bolo jednoducho potrebné naladiť sa fyzicky i mentálne na to, čo človeka čakalo.
Dvojica si potom uliala nejaký alkohol aj do ťapky, ktorú si pribalili k vode a nejakým tým snackom do batohov. Následne sa vybrali rovno do kina, kde ich čakala káva a croissant v cene vstupenky. Film sa začal premietať o 11:00 a celá sála bola prekvapivo naplnená. Po krátkom úvode niekoľkých lektorov a slovenských filmových profesionálov sa to všetko začalo.
Alkohol z ťapky sa popíjal pomaly – tak, ako tiekol dej filmu
Ťapka sa postupne vyprázdňovala a aj keď sa Satanské tango rozbiehalo pomaly (úvodná scéna pozostáva z jedného, približne desať minút dlhého záberu na kravy vychádzajúce z maštale), zanedlho sme sa ocitli v prvej prestávke. Ľudia vybehli zo sály priamo na záchod a popri aktivitách rôzneho druhu sa zhovárali o tom, aké majstrovské dielo práve teraz sledujú.
Niektorí diskutovali o premyslenosti záberov, iní zas o podivuhodne originálnych hereckých výkonoch, o posolstve. Iní zas nadávali na to, ako sa film v niektorých veciach opakuje, čo malo navodiť ten už spomínaný cyklický efekt.
Po prvej prestávke nasledovala druhá časť, potom ďalšia väčšia prestávka a už sme sa ocitli vo finále, ktoré všetkých vyčerpalo asi najviac. Z kina sa potom vychádzalo v tichu, no nie so žiaľom. Na tvárach ľudí bolo vidno, že stále fascinovane pracujú na rozlúsknutí toho, čo práve videli. Náš redaktor poznamenal, že film už videl druhýkrát a bol ešte lepší než predtým.
V záujme našich čitateľov sa rozhodol neprezrádzať konkrétne detaily deja. Radšej každému odporúča, aby si film pozrel sám, najlepšie v kine. Žiadny iný film nevie navodiť taký stav hypnózy, v ktorej sa človek cíti dobre, pretože mu film poľahky ponúka niečo, nad čím by mohol v tej hypnóze premýšľať.
