Bonnie Blue, Andrew Tate a šialená doba extrémov: Psychologička vysvetľuje, prečo nás ich hlučný svet tak fascinuje (ROZHOVOR)

Žijeme v dobe extrémov. Veci, o ktoré museli naši predkovia bojovať, sa dnes dajú získať lusknutím prsta, a tak nám nezostáva nič iné, než hľadať uspokojenie a vzrušenie v situáciách, vzťahoch, činnostiach a veciach v extrémnej podobe. Tento systém však vytvára niekoľko problémov.

Mohli by sme rozprávať o rôznych zákutiach tejto dilemy, no dnes sa pozrieme na tú najdôležitejšiu – katastrofické následky, ktoré to má na mladých a rozvíjajúcich sa ľudí. Asi najvýraznejšími nositeľmi pochodne dnešného extrému sú Andrew Tate a Bonnie Blue. Určite si o nich už počul.

Vládcovia odvrátenej strany internetu: Tate a Bonnie Blue

Andrew Tate je britsko-americká internetová osobnosť a bývalý profesionálny kickboxer, ktorý si získal globálnu pozornosť najmä po roku 2022. Jeho popularita raketovo vzrástla vďaka kontroverzným vyhláseniam o maskulinite, bohatstve a spoločenskom postavení žien.

Sám seba štylizuje do úlohy „alfa samca“ a mentora mladých mužov, ktorým ponúka cestu k úspechu cez disciplínu, hromadenie majetku a nekompromisný životný štýl. Okrem jeho online kurzov je však známy aj kvôli závažným právnym problémom a obvineniam z obchodovania s ľuďmi, čo vedie k jeho pravidelnému blokovaniu na rôznych sociálnych sieťach.

Bonnie Blue predstavuje opačný pól internetového extrému, pričom jej doménou je obsah pre dospelých a platformy typu Onl*F**s. Do širšieho povedomia verejnosti sa dostala najmä prostredníctvom virálnych marketingových kampaní a škandalóznych vyjadrení o svojej profesii a počte intímnych partnerov. Skolila ich predsa 1 057 za 12 hodín!

Svoju kariéru stavia na totálnom búraní spoločenských tabu týkajúcich sa ženskej s**uality a intimity. Časťou mladého publika je vnímaná ako symbol radikálnej finančnej nezávislosti a telesnej autonómie, zatiaľ čo kritici jej vyčítajú vulgárnosť a komercionalizáciu ľudskej dôstojnosti.

Ich vplyv na mládež

Hoci pôsobia v odlišných sférach, oboch spája rovnaký biznis model postavený na polarizácii spoločnosti. Tate a Blue využívajú algoritmy sociálnych sietí tak, aby šokovali, vyvolávali hádky v komentároch a priťahovali pozornosť cez extrémy, ktoré sú pre bežného človeka často za hranicou vkusu či etiky.

Ich úspech nestojí na hĺbke myšlienok, ale na schopnosti stať sa „ľudským memečkom“ – postavou, o ktorej sa neustále hovorí, či už v dobrom, alebo v zlom, čo sa následne priamo pretavuje do miliónových ziskov.

Z psychologického hľadiska sú obaja odpoveďou na krízu identity generácie Z a mileniálov. Andrew Tate vypĺňa vákuum pre mladých mužov, ktorí sa cítia stratení v modernej spoločnosti, zatiaľ čo Bonnie Blue oslovuje mladé ženy lákavou predstavou rýchlych peňazí a absolútnej kontroly nad vlastným mediálnym obrazom – a telom.

Spoločne tak tvoria akési zrkadlo dnešnej digitálnej doby, v ktorej sa viditeľnosť stala novou menou a schopnosť vyvolať kontroverziu je cennejšia než odbornosť či morálna integrita. Na túto tému sme sa pýtali psychologičky Barbory Brzákovej Krelovej z organizácie K sebe. Na začiatok nám dokonca napísala aj krátky psychologický „predohrev“:

Editor’s note (alebo: krátky psychologický predohrev, než sa pustíme do extrémov)

Tento článok nie je pokusom o zákaz internetu, návrat do jaskýň ani kolektívnu terapiu pre generáciu Z (aj keď by sa občas zišla). Je to skôr pokus pozrieť sa na dve výrazné internetové postavy trochu inak – nie ako na memečka, škandály alebo klikateľné titulky, ale ako na signály, ktoré o nás ako spoločnosti vysielame. Andrew Tate a Bonnie Blue nie sú hlavnou témou tohto textu. Sú len jeho najhlučnejším príkladom.

Andrew Tate a Bonnie Blue: Prečo ich algoritmus podľa vás tak miluje?

Andrew Tate a Bonnie Blue sú dôkazom, že internet dokáže z extrému urobiť kariéru. On učí chlapcov, že emócie sú slabosť a ženy sú problém. Ona dokazuje, že šokovať telom je forma slobody a že čím väčšie číslo, tým väčší úspech. Jeden sa tvári ako alfa samec, druhá ako symbol emancipácie.

A obaja by bez sociálnych sietí pravdepodobne nikdy neprekročili hranice vlastného okruhu známych. Nie preto, že by nemali čo povedať. Ale preto, že hovoria veci, ktoré fungujú len v prostredí, kde víťazí hlasitosť nad hĺbkou.