Byť dcérou sériového vraha sa nevypláca. Toto je Keith Jesperson

Rôzne filmy a seriály nám nespočetne veľakrát podsunuli víziu toho, aké by to bolo, keby náš partner bol sériovým vrahom. Horšie by bolo, keby boli obaja partneri psychopatmi. Psychická i fyzická tortúra, neistota a zo seriálov a filmov známe správanie psychopata alebo sociopata je už bežnou zmesou moderného zábavného priemyslu. Sériový vrah predsa musí byť psychopat, nie? Aké by to však bolo, ak by sériovým vrahom v domácnosti bol tvoj otec? Melissa G. Moore sa niekoľko rokov po zadržaní svojho otca a sériového vraha s menom Keith Hunter Jesperson rozhodla, že rozpovie svoj príbeh.

Predtým, než sa však pozrieme na jej postrehy a poznámky, si budeme musieť vyznačiť to, aký bol Keith Hunter Jesperson vlastne človek. Ako vyrastal, čo ho zaujímalo, kedy začínal vraždiť a ako zabíjanie prebiehalo. Pozrieme sa aj na súdny proces a to, prečo mu vyšetrovatelia dali prezývku „Happy Face Killer“. Aké je však mať sériového vraha za manžela a otca? Ako sa takýto jedinec správa, keď je naňho položená zodpovednosť za chod domácnosti?

Kto bol Keith Hunter Jesperson?

Kanada. Keith Jesperson sa narodil 6. apríla 1955 v meste Chilliwack. Bol prostredným dieťaťom v relatívne veľkej rodine. Mal dvoch bratov a dve sestry. Otec bol neustále hromžiaci alkoholik, ktorého problémy pochádzali z nevyrovnaného vzťahu s otcom, Keithovým dedom. Ten sa podľa Kietha taktiež oddával alkoholizmu a bol viac než výstredným nervákom. Jespersonovi súrodenci tieto vyjadrenia v neskorších fázach života odmietali a tvrdili, že ich otec ani dedko takí neboli.

Jeho rodina ho pokladala za čiernu ovcu rodiny. Keith sa veľmi rýchlo stal osamelým a úbohým chlapcom, ktorý potreboval nájsť nejakú činnosť, ktorá by mu dodala sebavedomie. Potreboval niečo, čo mal pod kontrolou. Tak sa stalo, ako pri väčšine sériových vrahov, že sa obrátil na bezbranné stvorenia tohto sveta. Začal zabíjať malé zvieratá. Rodina sa eventuálne presťahovala do Washingtonu, kde mal problém zapadnúť medzi kolektív.

Nikto z rodiny s ním nesympatizoval. Jeho vlastní bratia mu vymysleli prezývku „Ig“ alebo „Igor“. Toto pomenovanie sa dostalo aj do jeho školy a spolužiaci si ho okamžite vzali za svoje. Nastali roky trápenia. Jespersonova introvertnosť iba rástla. Nevedel poriadne vyjadriť svoje emócie, a tak sa stávalo, že prišli v jednej veľkej vlne a vystrelili do agresívneho výpadu. Za tieto výpady bol trestaný v škole, no aj doma. Otec ho podľa jeho slov bil pred všetkými súrodencami a raz mu dokonca daroval aj elektrický šok. Hrôza.

Viac PREMIUM článkov na podobnú tému: