Tradičné delenie spoločnosti na robotnícku, strednú a vyššiu triedu stráca v 21. storočí zmysel. Podľa ekonóma Renauda Foucarta z Lancaster University už o našom postavení nerozhoduje len výška platu, ale predovšetkým schopnosť nadobudnúť majetok.
Ako informoval web Daily Mail, zatiaľ čo generácia našich rodičov mala v mladom veku relatívnu finančnú istotu a vlastné bývanie, dnešní mladí ľudia žijú v paradoxe: obklopujú sa luxusnými technológiami a exotickým jedlom, no základné piliere dospelosti, ako je vlastný dom, sú pre nich nedosiahnuteľné.
Nové spoločenské fenomény
Prvým fenoménom tejto doby sú tzv. „Dinks“ (Dual Income, No Kids). Ide o bezdetné páry s dvoma príjmami, ktoré rezignovali na zakladanie rodiny v prospech životného štýlu. Namiesto šetrenia na hypotéku investujú do cestovania, špičkovej elektroniky a gastronómie. Foucart tvrdí, že nejde o sebectvo, ale o logickú reakciu na trh – ak si z priemerného platu aj tak nemôžeš kúpiť dom, najracionálnejšou voľbou je užiť si peniaze tu a teraz.
Na opačnom konci spektra nájdeme skupinu „Alice“ (Asset-Limited, Income-Constrained, Employed). Tento akronym označuje pracujúcu chudobu – ľudí, ktorí sú zamestnaní, no ich príjem stačí len na pokrytie základných potrieb. Nemajú žiadny majetok a kvôli rastúcim životným nákladom si nedokážu vytvoriť ani minimálnu finančnú rezervu. Pre túto skupinu je sen o vlastnom bývaní v súčasnej ekonomickej realite prakticky neexistujúci.
Prekvapivo náročnú pozíciu má aj skupina „Henry“ (High Earner, Not Rich Yet). Ide o vysokopríjmových pracovníkov, ktorí však zatiaľ nie sú bohatí. Hoci zarábajú nadpriemerne, drvivú väčšinu ich progresívneho zárobku pohltia dane a splátky študentských pôžičiek. V praxi im z každého zarobeného eura navyše ostane len zlomok, čo im bráni v rýchlej akumulácii kapitálu potrebného na nákup nehnuteľnosti v lukratívnych lokalitách.
Kritická dostupnosť bývania
Priepasť medzi generáciami sa najviac prejavuje práve v dostupnosti bývania. Podiel mladých ľudí, ktorí vlastnia dom, klesol o štvrtinu v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi. Tento fakt vytvára novú formu sociálnej identity, kde sa mladí definujú skôr tým, čo konzumujú, než tým, čo vlastnia.
Napriek objektívnym číslam pretrvávajú v spoločnosti mýty o rozhadzovačnosti. Častá kritika starších generácií, že mladým stačí „nejesť avokádové toasty a piť menej latte“, aby si našetrili na dom, je podľa Foucarta matematicky absurdná. Keď sa porovná zmena ceny avokáda a nehnuteľnosti v čase, zistíme, že odopieranie si drobných radostí nemá na schopnosť kúpiť si byt takmer žiadny vplyv. Spotreba sa tak stáva psychologickou kompenzáciou za nedosiahnuteľné ciele.
Ako túto absurdnú situáciu riešiť?
Riešenie tejto situácie je podľa ekonómov politické, nie individuálne. Jedinou cestou k náprave je masívna výstavba bytov a domov, a to aj v menej populárnych lokalitách alebo prostredníctvom zahusťovania miest. To však naráža na odpor súčasných majiteľov nehnuteľností, ktorí sa obávajú znehodnotenia svojho majetku alebo zmeny charakteru susedstva. Tento generačný konflikt záujmov tak len prehlbuje rozdiely medzi „starou“ a „novou“ triedou.
Záverom možno povedať, že moderná sociálna stratifikácia je o prístupe k aktívam. Či už si Alice, Henry alebo Dink, spája vás skutočnosť, že si užívate životnú úroveň, o ktorej sa tvojim rodičom ani nesnívalo, no zároveň si v pasci nájomného bývania. Ak sa nezmení bytová politika, tradičná predstava o sociálnom vzostupe zostane pre väčšinu mladých ľudí len nedosiahnuteľnou ilúziou z minulého storočia.
