5. Ako malého ma často trápili nočné mory, takže som nikdy neprespal celú noc bez zobudenia. Raz v noci, keď som mal asi 12, som sa zobudil a išiel na záchod. Sadol som si na WC, rozospatý… a vtedy som zrazu kútikom oka zaregistroval pohyb. Oproti mne, pri druhých dverách do kúpeľne, stál muž v šedom overale. Opieral sa o barlu a nemal takmer žiadne vlasy.
Ani neviem, ako som sa dostal do suterénu, kde spali naši, ale dostal som sa tam. Doslova som kričal od strachu. Kým ma mama tíšila, otec išiel skontrolovať kúpeľňu, no nikoho v nej nenašiel. Napriek tomu mi povedal, že môžem ostať spať na sedačke v suteréne.
V tú noc som už nezaspal, preto som počul čiesi kroky a taktiež tichý zvuk zatvárajúcich sa dverí. Na druhý deň otec prezrel celý dom a zistil, že nám chýbajú veci v chladničke aj špajzi. Nikdy sme neodhalili, kto sa k nám v tú noc vlámal.
6. Ako 21-ročná som sa rozhodla presedlať z okuliarov na šošovky. Problém bol v tom, že som mala neskutočný strach dávať si niečo do oka. Niekoľko dní som si ich kvôli tomu nevedela správne zaviesť, a keď sa mi to konečne podarilo, panicky som sa obávala, že si pošúcham oko a šošovka mi poškodí zrak.
Potom som si jedného dňa pri sprchovaní umývala vlasy. Dávala som si extrémny pozor, aby sa mi do očí nedostal šampón, takže som ich mala zavreté. Keď som si šampón zmyla, oči som otvorila a zistila, že nič nevidím. Prepadla ma panika. Ja som oslepla. Fakt som oslepla. To už naozaj nikdy nič neuvidím? Ako budem žiť slepá?! V hlave mi vírilo asi tisíc myšlienok.
Vymýšľala som, ako sa poslepiačky dostať von zo sprchy tak, aby som sa nešmykla. A potom z ničoho nič naskočil prúd a v kúpeľni sa opäť zaplo svetlo. Vysvitlo, že počas tých pár sekúnd, čo som si umývala hlavu, vypadla elektrina, a keďže v kúpeľni nemám okno, ostala som v totálnej tme. Pre niekoho to môže znieť ako hlúposť, no mňa ešte aj dnes striasa, keď si na ten deň spomeniem.
7. S partiou asi ôsmich kamarátov sme našli malú opustenú jaskyňu. Vchod do nej bol vlastne len diera v zemi – človek si musel sadnúť s nohami visiacimi dole do jaskyne, oprieť sa o koreň stromu a spustiť sa zhruba meter dole. Presne to sme aj urobili. Asi pol hodinu sme preskúmavali jaskyňu, keď mi zrazu môj najlepší kamarát poklepkal po pleci a zašepkal: „Kámo, pozri sa hore.“
Strop jaskyne bol len pár centimetrov nad našimi hlavami. A bol posiaty obrovskými pavúkmi. Snažili sme sa nepanikáriť a dúfali, že si to nikto okrem nás nevšimne, ale postupne si to všimli všetci. Ostali sme tam ticho stáť, pričom jediné, čo sme počuli, boli tisíce pavúčích nôžok narážajúcich na kameň. Nevedeli sme, čo robiť. Existovala totiž len jedna cesta von – tá, ktorou sme prišli.
Museli sme teda po jednom vyskočiť, zachytiť sa o koreň stromu a následne sa vytiahnuť hore. Priestor bol však veľmi úzky a – ako sme už teraz vedeli – aj pokrytý pavúkmi. Nakoniec sme sa odtiaľ všetci dostali, ale aj tak na ten deň nezabudnem. Keď sme na tú jaskyňu narazili, hovoril som si: „Ako to, že sme o tomto mieste nikdy nepočuli?“ Teraz už viem dôvod.
