Ak sa často sťažuješ, že naše filmy v dnešnej dobe nestoja za veľa, toto je tvoj článok. Kedysi sa na našom území, aj keď sme vtedy boli ešte Československo, natáčali filmy vtedy aj dnes uznávané naprieč celým svetom. Názov tohto obdobia, ale aj skupiny tvorcov, ktorí zaň boli zodpovední, bol československá nová vlna. Inovatívnosť a často kontroverznosť. Tvorcovia sa museli potĺkať s mnohými prekážkami, keďže tu stále vládol komunizmus, no politická situácia bola v takzvanom odmäku.
Toto obdobie predstavovalo akýsi typ nádeje. Filmové príbehy elegantne zobrazovali upadajúcu funkčnosť politického, ale aj sociálneho systému. Hrdinovia týchto filmov boli neohrození bojovníci, ktorí prekračovali normy a zápasili so systémom. Často nechcene. Pozornosť ale často mierila priamo na postavy, ktoré sa snažili prilepšiť svojej osobe, nie kolektívu.
Veľa filmov bolo poslaných rovno do trezoru. Mnoho filmov ale prežilo a k prekvapeniu sa zapísali aj do dejín kinematografie veľkého sveta. Dva filmy z obdobia československej novej vlny získali prestížneho amerického Oscara za najlepší zahraničný film. Zázrak.
Ostatné sú dodnes spomínané naprieč celým svetom. Ako vlastne k tomuto fenoménu došlo? Ako to bolo popri tvrdých podmienkach socialistického štátu vôbec možné? Akým spôsobom sa šesťdesiate roky na našom území zapísali do dejín kinematografie? To sa, drahý čitateľ, dozvieš v tomto článku.
FAMU a nová vlna
Československá nová vlna mohla vzniknúť hlavne vďaka jednej inštitúcii. Tou bola vyspelá česká filmová škola FAMU. Tá vznikla v roku 1946 ako súčasť akadémie múzických umení. Tu sa mladí študenti stretávali a za čias komunizmu zažívali liberálne a uvoľnené kreatívne prostredie. Vďaka originálnemu prístupu profesorov mohli rozvíjať všetky svoje vlastnosti a napĺňať svoj potenciál.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch nastávala akási liberalizácia socialistického režimu, a tak mali študenti FAMU prístup k filmom zo zahraničia. Dovtedy sa tieto filmy dostávali do krajiny veľmi ťažko. Cenzúra sa taktiež pomaly rozkladala, a tak nastal perfektný moment, keď mohli tvorcovia experimentovať a sledovať to, ako fungoval socializmom nedotknutý filmársky svet.
Charakteristickým znakom filmov novej vlny boli dlhé, často improvizované dialógy, čierny a až absurdný humor. Taktiež obsadzovanie nehercov alebo nie príliš známych hercov, ktorí by do filmu priniesli niečo nové, neošúchané manierizmom. Tieto filmy sa často venovali láske, jej dopadu na ľudský charakter a hlavne stretu mladej generácie so staršou. Postavy boli plastické, čiže neboli len čiernobiele, ale mali vlastnosti dobré i zlé.
Všeobecne išlo o popretie schematickosti konštrukcie filmu známeho ako socialistický realizmus. Ako to už pri väčšine nových vĺn býva, išlo hlavne o rozobratie starého systému. Filmy neustále reflektovali pokrivenú morálku spoločnosti a naznačovali, že existuje aj niečo iné. Medzi najznámejšie tváre tohto hnutia patria napríklad Miloš Forman, Věra Chytilová, Ivan Passer, Jaroslav Papoušek, Jiří Menzel, Ester Krumbachová, Jaromil Jireš, Juraj Herz, Juraj Jakubisko a Dušan Hanák. Je ich omnoho viac, no títo tvorcovia sa asi najviac zapísali do dejín našich, ale aj svetových.
Tragikomédie a experiment
Československá nová vlna oplývala takou rôznorodosťou, o akej sa nám môže iba snívať. Tvorcovia využívali všetky možné žánre a spôsoby rozprávania príbehu, ako sa len dalo. Prvotne boli ale najvýznamnejšie tragikomédie.
Dve z nich mali najväčší divácky ohlas na našom území a jedna z nich získala aj Oscara. Hovoríme o filmoch Hoří, má panenko z roku 1967 a Ostře sledované vlaky od Jiřího Menzela z roku 1966. Druhý z týchto filmov potom získal Oscara za najlepší zahraničný film. Hoří, má panenko bol štvrtý celovečerný film Miloša Formana, svetovo najznámejšieho zástupcu československej novej vlny.
Forman sa eventuálne dostal do Ameriky, kde natočil legendárne svetové filmy ako Amadeus, Prelet nad kukučím hniezdom a Muž na mesiaci. K nemu sa ale vrátime neskôr. Ďalším z príkladov rôznorodosti novej filmovej vlny bola experimentálnosť. Tá sa uplatňovala napríklad vo filme Slnko v sieti od Štefana Uhra z roku 1962. Podľa Slnka v sieti bola pomenovaná aj najvyššia filmárska cena, ktorú udeľuje Slovenská akadémia svojim filmárom.
Experimentálne filmy alebo, ako boli prezývané, pocitové filmy narušovali tradičnú štruktúru filmu a viedli svoj dej na základe pocitov a metafor. V každom prípade išlo o filmy s jednoduchšími príbehmi. Hoří, má panenko sleduje večer na hasičskom bále, kde sa pokazí hneď niekoľko vecí.
Slnko v sieti, ako experimentálny film, pracoval s trocha komplikovanejším dejom, avšak v princípe mu išlo o niečo podobné. Jednoduchý príbeh bol používaný na prehĺbenie sofistikovane skrytého politického a spoločenského komentára.
Podobenstvá
Niektoré filmy ale pracovali s omnoho jasnejším politickým komentárom, keďže išlo o podobenstvo. Nová vlna využívala v týchto filmoch hlavne metafory a symboly, väčšinou odkazujúce na dianie ich doby. Súvislosti socialistického života sa nemohli až tak dobre skryť, keďže na nich bol postavený celý film. Medzi podobenstvá patril napríklad film legendárneho slovenského režiséra Juraja Jakubiska Vtáčkovia, siroty a blázni z roku 1969, ktorý mal svoju skutočnú premiéru až v roku 1991.
Tento film bol pre komunistických pohlavárov príliš kontroverzný a konfliktný s ich ideálmi. Tak ako jeden z niekoľkých filmov tohto hnutia bol zakázaný a uložený do trezoru. Ďalším z významných podobenstiev bol aj svetoznámy Spalovač mrtvol od režiséra Juraja Herza z roku 1969. V hororovej čiernej komédii sledujeme rozklad psychiky jedného vlastníka krematória. Film bol taktiež kvôli pohlavárom zostrihaný. Našťastie z neho vystrihli iba jednu scénu, tú záverečnú.
Ďalším dôležitým podobenstvom sú Sedmokrásky z roku 1966. Jedna z mála ženských predstaviteliek novej vlny Věra Chytilová vo filme sleduje dve kamarátky, ktoré sú znudené a robia si, čo len chcú. Ničia hostiny, maľujú všetko okolo seba, nezastavujú sa pred ničím. Pestrofarebný film sa taktiež stal terčom kontroverzie, no eventuálne ho postihli hlavne zhoršené propagačné a distribučné možnosti.
Nová vlna, inšpirovaní tvorcovia a prvé veľké filmové sci-fi
Starší tvorcovia, ktorí boli už etablovanými režisérmi, no akceptovali prístup svojich mladších kolegov z novej vlny, boli napríklad František Vláčil a Eduard Grečner. Obaja prehodnotili svoj prístup k filmom a natočili dve veľmi významné snímky. Vláčil natočil v roku 1967 veľkolepý historický film Markéta Lazarová. Grečner zas natočil film Drak sa vracia v roku 1968.
Drak sa vracia bol, podobne ako Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni, uložený do trezoru a svoju slávu si získal až neskôr. Okamžite sa stal klasikou, zlatým fondom československej alebo slovenskej kinematografie. Markéta Lazarová je dodnes považovaná za jeden z najväčších a najkrajších filmov daného obdobia. Tvorcov zameriavajúcich sa na historický film bolo omnoho, omnoho viac, avšak v tomto článku ti prinášame tie najdôležitejšie.
Veľký rozkvet sa odohrával aj na poli populárnych žánrových filmov, ako napríklad muzikál, sci-fi a tradičné komédie. Jindřich Polák natočil prvý seriózny československý alebo český sci-fi film známy ako Ikarie XB 1 z roku 1963. Môžeme teda jasne povedať, že prvé veľké sci-fi sme u nás mali skôr, ako vznikla Kubrickova Vesmírna odysea alebo ostatné veľké svetové sci-fi.
Otakar Vávra zas natočil svoj najlepší film v roku 1970, nazýval sa Kladivo na čarodejnice. Dielo rozpráva príbeh skutočných čarodejníckych procesoch, ktoré sa odohrali v sedemnástom storočí na území českej republiky. Na filme spolupracovala, podobne ako na väčšine expresívnejších filmov novej vlny, Ester Krumbachová. Tá na filme spolupracovala ako kostymérka, scénografka, ale aj scenáristka.
V roku 1965 získali prvého československého Oscara aj dvojica Elmar Klos a Ján Kadár, patriaci pod staršiu generáciu tvorcov, za film Obchod na korze. Dodnes je to jediný spolovice slovenský film ocenený Oscarom, ktorým sa my ako Slováci môžeme pýšiť. V tomto období sa započala aj kariéra legendárneho režiséra Jana Švankmajera. Ten natočil diela, ako napríklad Byt a Jedlo.
Zánik a dedičstvo novej vlny
Hnutie novej vlny sa prakticky rozpustilo v sedemdesiatych rokoch, keď nastala normalizácia. Tvorivé možnosti začali mrznúť a politický vplyv socializmu mocnel. Veľa tvorcov z krajiny odišlo. Miloš Forman odišiel do Ameriky, kde započal úspešnú svetovú kariéru. Ostatní odišli do iných zemí a ďalší, čo zostali, sa museli buď adaptovať, alebo byť pod neustálou kanonádou cenzúry.
Mnoho filmov z tohto obdobia bolo zakázaných a uložených do trezoru. Premiéry sa dočkali až pri zmene režimu v roku 1989. Tu môžeme jasne vidieť, ako politická situácia vplýva na vývoj kultúrneho výstupu krajiny. Nespokojní tvorcovia reagujú na pokrivenú situáciu, vytvárajú nový smer, no československá nová vlna bola tým istým, na čo najprv reagovala a kreovala svoju identitu, eventuálne zrušená.
Tieto filmy sú dodnes medzinárodne oslavované a vyhľadávané. K podobnému fenoménu u nás došlo akurát tak v deväťdesiatych rokoch, keď na scénu prišli unikátni mladí slovenskí dokumentaristi, vytvárajúci hnutie známe ako generácia 90. Silu inovatívnosti a rozsiahlosti československej vlny sa ale zatiaľ nepodarilo napodobniť a pravdepodobne sa to ani nikdy nepodarí.
