Do rúk sa nám dostala veľmi zaujímavá kniha, o ktorej obsah sme sa s vami chceli podeliť. Ide o titul Cesta do budúcnosti z pera sovietskeho autora Vasilija Dimitreviča Zacharčenka. V ZSSR bola vydaná v roku 1952 a v slovenskom preklade sa objavila o rok neskôr.

O čo ide? Ako naznačuje názov, Cesta do budúcnosti čitateľovi predstaví víziu bližšie nešpecifikovanej budúcnosti. V jednotlivých kapitolách čitateľ navštívi sovietske podniky z rôznych odvetví a zoznámi sa s technologickými divmi, ktoré vedci a inžinieri priniesli na svet. Sovietska utópia je vždy optimistická!

Presne ako sa dá od knihy z tohto obdobia čakať, je naplnená ideológiou a komunistickou propagandou. Neustále sa objavujú citáty od Lenina a je zdôrazňované, že šťastnú budúcnosť môže ľudstvu zaručiť jedine Sovietsky zväz a jeho neomylná komunistická strana. Počas Stalinovej éry spisovatelia inú možnosť nemali, bez ohľadu na osobné presvedčenia.

Ako si budúcnosť predstavoval sovietsky človek pred sedemdesiatimi rokmi? Ktoré z jeho predpovedí sa naplnili?

Energetika

Zacharčenko absolvoval Moskovský energetický inštitút a v jeho tvorbe je tento fakt veľmi viditeľný. Novým procesom v energetike je venovaná podstatná časť knihy (možno aj väčšina) a je badať, že autor je v tejto téme ako doma. Treba povedať pravdu, že pre bežného čitateľa to nemusí byť veľmi atraktívne.

V dobe, keď kniha prišla na svet, boli najrozšírenejším zdrojom elektrickej energie uhoľné elektrárne. Autor vo svojej vízii predstavuje viaceré „nové uhlia“ – veterné, vodné, solárne, atómové, prílivové elektrárne. Z dnešného pohľadu pôsobí smiešne, že každý tento zdroj je v knihe prezývaný ako uhlie určitej farby. Solárne elektrárne sú „žlté uhlie“, vodné „modré uhlie“ atď.

Výroba elektrickej energie sa v priebehu rokov poriadne diverzifikovala a dnes sa veľmi propagujú tzv. zelené zdroje elektriny – predovšetkým veterné a solárne elektrárne. V oblasti energetiky sa autorove predpoklady väčšinou skutočne naplnili.

„Inžinieri vypracovali metódu obnovenia starých naftových prameňov, považovaných za vyčerpané.“ Táto veta je zbožným prianím mnohých. Vo svete, ktorý predstavuje Cesta do budúcnosti, sa sovietskym vedcom podarilo obnoviť neobnoviteľné zdroje. Autor tento bod nijako nerozvádza, zrejme preto, že sám si nedokáže detailne predstaviť, ako by sa takéto čosi dalo dokázať.

Ďalšou bizarnou predstavou sú podzemné sady v baniach. Baníci budúcnosti si jednoducho povedali, že v baniach to bude krajšie, ak tam porastú kvetinky a stromčeky. Preto za pomoci umelého osvetlenia a ďalších zariadení vybudovali umelý ekosystém, plný života. Priamo v podzemných priestoroch baní.

Doprava

Bežné cestné vozidlá v knihe disponujú dvomi vlastnosťami – poháňa ich elektromotor a sú schopné automatického riadenia. Dnes sa takéto autá už pohybujú po našich cestách a ich významným výrobcom je napríklad spoločnosť Tesla. V Zacharčenkovej vízii sa autá nabíjajú počas pohybu na vozovke. Ani to pre nás nie je sci-fi a v súčasnosti sa aj takéto technológie už testujú.

Ďalším dopravným prostriedkom spomenutým v knihe je autogyro alebo gyrokoptéra. Ide o drobné jednomiestne helikoptéry, ktoré sa vyrábajú aj v našej súčasnosti, nie sú však veľmi rozšírené. Podľa Zacharčenka sa však autogyrá mali stať bežným dopravným prostriedkom, ktorým sa človek vyberie do práce či na návštevu starej mamy.

Domácnosti a vozidlá v sovietskej predstave o budúcnosti sú vybavené zariadením „pre úpravu vzduchu, ktoré vyrábalo v miestnostiach rovnaký príjemný chládok.“ Dúfajme, že raz preň niekto vymyslí jednoduchší názov! Najlepšie začínajúci sa na písmeno k.

Automatizácia

Viackrát spomínaným motívom je automatizácia. Zacharčenko správne predpokladá, že manuálna práca robotníkov bude nahradená automatickými strojmi, ktorých práca bude presnejšia, rýchlejšia a ďaleko efektívnejšia. Táto zmena sa bude dotýkať prakticky všetkých segmentov výroby v priemysle a poľnohospodárstve.

Tento proces môžeme sledovať na vlastné oči. Žiaľ, pre Slovensko to nie je dobrá správa. Podľa výskumu OECD majú Slováci nebezpečne vysokú šancu prísť o prácu z dôvodu robotizácie. Vysvetlenie je jednoduché – väčšina slovenského hospodárstva sa opiera o zopár automobiliek, ktoré majú vysoký potenciál nahradiť zamestnancov strojmi.

Úprava krajiny

„Od prírody nemožno čakať milosti – treba naprávať jej nespravodlivosť,“ týmito slovami autor pripomenie, že kniha naozaj vznikla v inej dobe. Kým v súčasnosti je vo (vyspelom) svete rozšírený environmentálny prístup a snaha obmedziť ľudský zásah do prírody (či dokonca aktívne navracať prostredie do prirodzeného stavu), v 50. rokoch to bolo zväčša naopak.

Nielen v radoch komunistov bola príroda vnímaná ako výzva, ktorú treba prekonať, pokoriť a maximálne ju využiť v ľudský prospech. Samozrejme, pomocou brutálnych invazívnych zákrokov. Nad negatívnymi dopadmi týchto zásahov kedysi nikto nejako veľmi nepremýšľal…

Celá Cesta do budúcnosti je popretkávaná predstavami o intenzívnom pretváraní životného prostredia. Predovšetkým sa hovorí o úprave vodných tokov. Sovietsky zväz by mal všetky svoje rieky prepojiť hustou sieťou kanálov a hovorí sa dokonca o vytvorení obrovských umelých jazier/morí (Stalingradské more, Sibírske more…).

Sovietski súdruhovia nebudú trochárčiť a spoliehať sa len na rýpadlá! Terénne úpravy mali prebiehať pomocou riadených jadrových explózií. Za hlavnými výbuchmi mali okamžite nasledovať sekundárne, ktoré by svojou tlakovou vlnou „odfúkli“ zeminu vynesenú do vzduchu. Sovietsky zväz naozaj zrealizoval niekoľko akcií podobného charakteru, avšak nebola to bežná prax. Vďaka jadrovej explózii vzniklo napríklad kazašské jazero Čagan.

Vesmír

Čo by to bolo za futuristickú víziu, ak by sme vynechali dobývanie vesmíru? Zacharčenko už desať rokov pred prvým letom človeka do vesmíru hodnoverne popísal, ako taká cesta môže vyzerať. Vysvetľuje, s akým silným preťažením kozmonauti bojujú, alebo nakoľko delikátnym a náročným procesom je vstup raketoplánu z kozmu do atmosféry.

Nesmie chýbať aj vesmírna stanica, ktorú sovietski vedci vybudovali na obežnej dráhe Zeme. „Ciolkovského ostrov“, pomenovaný po zakladateľovi kozmonautiky, je obývaný trvalou posádkou, ktorá plní rôzne vedecké zadania. Disponuje skleníkom, kde sa pestujú rastliny, a zároveň slúži ako zastávka pre lode smerujúce do vzdialenejších hlbín vesmíru.

Sovietskemu zväzu sa v roku 1986 podarilo sprevádzkovať vesmírnu stanicu Mir, od zázrakov popisovaných v knihe mala však ďaleko. Sovietsky autor určite nečakal, že v roku 2021 majú hlavné slovo pri kozmických letoch korporácie amerických miliardárov a nie sovietsky pracujúci ľud.

Záver

Svet sa rýchlo mení z dekády na dekádu, a kvôli tomu sa akékoľvek odhady budúceho vývoja stávajú z roka na rok náročnejšími. Ale vďaka tomu sú také zábavné! Sovietskemu autorovi sa na začiatku 50. rokov podarilo pomerne presne odhadnúť, akým smerom sa pohne doprava či energetika.

V niektorých ďalších oblastiach Zacharčenko taký úspešný nebol. Týka sa to predovšetkým megalomanských terénnych úprav krajiny alebo budovania vesmírnych základní. Dá sa to pripísať duchu vtedajšej doby, keď ľudia boli fascinovaní novoobjavenou jadrovou energiou. Vtedy sa zdalo, že o pár rokov bude možné všetko.

Rovnako ako mnohé dávne pohľady do budúcnosti, aj tu sa nejako zabúda na telekomunikačnú revolúciu, ktorú spôsobili mobilné telefóny a internet. Ako by vyzeral dnešný svet bez internetu, mobilov a memes? Zacharčenko sa tejto oblasti dotýka len predstavou akéhosi „3D livestreamu“, pomocou ktorého pracovníci energetickej centrály v priamom prenose a v troch rozmeroch sledovali dianie vo vzdialenej elektrárni.