Úprava krajiny
„Od prírody nemožno čakať milosti – treba naprávať jej nespravodlivosť,“ týmito slovami autor pripomenie, že kniha naozaj vznikla v inej dobe. Kým v súčasnosti je vo (vyspelom) svete rozšírený environmentálny prístup a snaha obmedziť ľudský zásah do prírody (či dokonca aktívne navracať prostredie do prirodzeného stavu), v 50. rokoch to bolo zväčša naopak.
Nielen v radoch komunistov bola príroda vnímaná ako výzva, ktorú treba prekonať, pokoriť a maximálne ju využiť v ľudský prospech. Samozrejme, pomocou brutálnych invazívnych zákrokov. Nad negatívnymi dopadmi týchto zásahov kedysi nikto nejako veľmi nepremýšľal…
Celá Cesta do budúcnosti je popretkávaná predstavami o intenzívnom pretváraní životného prostredia. Predovšetkým sa hovorí o úprave vodných tokov. Sovietsky zväz by mal všetky svoje rieky prepojiť hustou sieťou kanálov a hovorí sa dokonca o vytvorení obrovských umelých jazier/morí (Stalingradské more, Sibírske more…).
Sovietski súdruhovia nebudú trochárčiť a spoliehať sa len na rýpadlá! Terénne úpravy mali prebiehať pomocou riadených jadrových explózií. Za hlavnými výbuchmi mali okamžite nasledovať sekundárne, ktoré by svojou tlakovou vlnou „odfúkli“ zeminu vynesenú do vzduchu. Sovietsky zväz naozaj zrealizoval niekoľko akcií podobného charakteru, avšak nebola to bežná prax. Vďaka jadrovej explózii vzniklo napríklad kazašské jazero Čagan.
Vesmír
Čo by to bolo za futuristickú víziu, ak by sme vynechali dobývanie vesmíru? Zacharčenko už desať rokov pred prvým letom človeka do vesmíru hodnoverne popísal, ako taká cesta môže vyzerať. Vysvetľuje, s akým silným preťažením kozmonauti bojujú, alebo nakoľko delikátnym a náročným procesom je vstup raketoplánu z kozmu do atmosféry.
Nesmie chýbať aj vesmírna stanica, ktorú sovietski vedci vybudovali na obežnej dráhe Zeme. „Ciolkovského ostrov“, pomenovaný po zakladateľovi kozmonautiky, je obývaný trvalou posádkou, ktorá plní rôzne vedecké zadania. Disponuje skleníkom, kde sa pestujú rastliny, a zároveň slúži ako zastávka pre lode smerujúce do vzdialenejších hlbín vesmíru.
Sovietskemu zväzu sa v roku 1986 podarilo sprevádzkovať vesmírnu stanicu Mir, od zázrakov popisovaných v knihe mala však ďaleko. Sovietsky autor určite nečakal, že v roku 2021 majú hlavné slovo pri kozmických letoch korporácie amerických miliardárov a nie sovietsky pracujúci ľud.
Záver
Svet sa rýchlo mení z dekády na dekádu, a kvôli tomu sa akékoľvek odhady budúceho vývoja stávajú z roka na rok náročnejšími. Ale vďaka tomu sú také zábavné! Sovietskemu autorovi sa na začiatku 50. rokov podarilo pomerne presne odhadnúť, akým smerom sa pohne doprava či energetika.
V niektorých ďalších oblastiach Zacharčenko taký úspešný nebol. Týka sa to predovšetkým megalomanských terénnych úprav krajiny alebo budovania vesmírnych základní. Dá sa to pripísať duchu vtedajšej doby, keď ľudia boli fascinovaní novoobjavenou jadrovou energiou. Vtedy sa zdalo, že o pár rokov bude možné všetko.
Rovnako ako mnohé dávne pohľady do budúcnosti, aj tu sa nejako zabúda na telekomunikačnú revolúciu, ktorú spôsobili mobilné telefóny a internet. Ako by vyzeral dnešný svet bez internetu, mobilov a memes? Zacharčenko sa tejto oblasti dotýka len predstavou akéhosi „3D livestreamu“, pomocou ktorého pracovníci energetickej centrály v priamom prenose a v troch rozmeroch sledovali dianie vo vzdialenej elektrárni.
