Cestovateľ Aleš Tvrdý: V posledných rokoch sa stal z cestovania konzum. Mnohí to robia, aby boli cool

35-ročný Slovák žije už päť rokov na Taiwane.

Zdroj: Aleš Tvrdý, EMEFKA

Fotograf Aleš Tvrdý je vášnivý cestovateľ, ktorý je názorným príkladom toho, že živiť ťa môže aj tvoja najväčšia záľuba, a ak je to tak, si šťastný človek. Tridsaťpäťročný Slovák pochádzajúci z Kysúc sa cestovaniu venuje už desať rokov a doposiaľ sa mu podarilo navštíviť už 59 krajín. Jediný svetadiel, na ktorý ešte nevstúpil, je Antarktída.

V rozhovore nám vyjadril svoj názor na to, akú rolu v cestovaní zohrávajú peniaze, a čo si myslí o negatívnych komentároch na adresu repatriantov zo strany Slovákov. Taktiež sa priznal, do ktorého mesta sa už nikdy nevráti a akým spôsobom prekonáva prípadné komunikačné bariéry.

Aleš Tvrdý
Aleš, čím všetkým sa momentálne živíš?

Moja práca je priamo spätá s cestovaním, najviac zarábam reportážami z ciest a článkami, ktoré predávam do časopisov a na webstránky. Sprevádzam ľudí po svete, taktiež vytváram zájazdy pre cestovné kancelárie i pre samostatné osoby. Nejaké peniaze mám aj z predaja fotografií z ciest. Plus učím detí angličtinu.

Ako si prežíval doterajšiu situáciu súvislosti s koronavírusom? Kde si strávil karanténu a čo si robil, keďže si nemohol cestovať?

Najviac som pracoval na tom, aby som sa doma nezbláznil (smiech). Od 19. februára som nikde nebol. Pôvodne som sem prišiel z Thajska iba na otočku, pretože sa tam sťahujem. Skôr ako odletelo moje lietadlo, tak ten let zrušili a mal som smolu a uviazol som tu, na Taiwane.

Nestihol som to, žiaľ, vírus bol rýchlejší ako ja. Skončili mi už aj víza a som tu na amnestiu, pokiaľ sa niečo nezmení. Už som tu tri mesiace a vidím to ešte minimálne na tri týždne.

View this post on Instagram

Kto už bol v Thajsku vie, že nedostať ponuku na sex, je tak pravdepodobné, ako to, že stredom vesmíru je Slovensko. Zakaždým, keď som bol v tejto krajine, som denne počul Xkrát Tuk-tuk?, Bum-Bum?, Masáž?, Číp-číp…🙈 Preto som si o Thajsku vytvoril nejaký obraz. Veru nie moc dobrý. Teraz som tu opäť. Už som tu 2 týždne. Ak premýšľaš o tom, koľkokrát som za túto dobu odmietol tie známe ponuky, tak ťa asi sklamem. Nebolo to ani raz. Ako je to možné🤔 Cítim sa ako v celkom inej krajine. Chodím po miestach kde som jediný turista. Toto je celkom iné Thajsko, ako to, ktoré som videl doposiaľ, na predošlých cestách. Je tomu tak preto, lebo sa stretávam s domácimi ľuďmi a s nimi vidím úplne inú podobu krajiny. Áno, mnohé turistické miesta sú skutočne veľmi pekné, no so samotnými Thajčanmi nemajú moc spoločného🙅‍♀️ Vždy, keď porovnávam skúsenosť s ľuďmi „zo západu“ alebo s Aziatmi, tak máme veľmi neúspešnú bilanciu. A takmer vždy sa nájde dosť ľudí, ktorí s tým nesúhlasia (vždy sú zo západu). Preto píšem ďalší prípad, ktorý sa stal pred pár dňami, na mieste, kde bolo viac turistov🙈 Prípad číslo 1 bol to v mestečku Ayutthaya, kam som chcel ísť už dávnejšie. Chcel som si odfotiť jedno známe miesto. Preto som trpezlivo čakal, kým sa tam uvoľní miesto. Keď sa tak stalo, tak som si čupol a urobil prvú fotku. Pozrel som si ju na displeji, aby som skontroloval či je ok. Urobil som ďalšiu a takisto ju pozrel na displeji. V tom sa vedľa mňa „vykvasil“ nejaký „zápdniar“ a dal mi lakťom do pleca. Pozrel som sa na neho, o čo ide. Jeho slová ospravedlnenia zneli takto: „Už si skončil s fotením? Pohni si aj ja sa chcem odfotiť!“ Prípad číslo 2 bol trochu iný. Chceli sme sa odfotiť. Okolo išiel nejaký „západniar“, tak som sa slušne spýtal, či nás môže odfotiť. S kyslým ksychtom vzal telefón a rýchlo tam buchol jednu fotku. Bez slova odišiel. Potom išiel okolo Aziat. Rovnaká situácia, no trochu iná reakcia. Pýtam sa, či nás môže odfotiť. Odpovedá, že samozrejme. Po chvíli chcem ísť k nemu a vziať si telefón. On ma však zastavil a povedal, že sa máme ešte usmiať a zmeniť nejako polohu, že nám urobí viac fotiek… Nakoniec nám urobil asi 15 snímkov. Záver si z toho vyvoď sám🤷‍♀️

A post shared by Ales Tvrdy (@photoandtraveling) on

Doposiaľ si žil na Taiwane. Prečo si sa tam rozhodol presťahovať?

Najskôr som tu bol na výlete pred siedmimi rokmi. A strašne sa mi tu zapáčilo, hlavne ich mentalita. Lebo, áno, krajina tu je krásna, no tie navôkol sú, povedal by som, ešte krajšie, čiže to nehralo až takú rolu. Páči sa mi, ako sa tu k sebe správajú ľudia, nezištnosť, ktorú stretávaš na každom kroku, a to rozhodlo. Ľudia sú priateľskí, milí, usmievajú sa a nezávidia. Nepretekajú sa v tom, kto má viac.

Aké najväčšie rozdiely vidíš? Medzi ich a našou mentalitou?

Myslím, že jeden z tých najväčších rozdielov je ten, ako ľudia žijú. Mne sa zdá, že my Slováci sme pomerne materialisticky založení a radi sa medzi sebou pretekáme. Musíš mať parádnu káru, dom väčší ako Bratislavský hrad a záhradu takú ako v Louvri. Všetko musí byť obrovské a geniálne (smiech). A najlepšie, aby to videl aj sused a mal to o poznanie horšie…Tu na Taiwane som sa s takým správaním nestretol.

Ľudia sa tu nenavštevujú v domovoch, ale stretávajú sa napríklad vonku na ulici alebo v reštaurácii. Totiž, návšteva by si aj tak nemala kde sadnúť, lebo ich obývačka je zahádzaná rôznymi „prkotinami“, v našom ponímaní sú to „bordelári“ (smiech). No je to ich spôsob uskladňovania vecí. Pre nich sú dôležitejšie iné veci ako poriadok. Napríklad, aby sa dobre najedli a príjemne strávili čas so svojimi priateľmi.

Uviedol by som konkrétny príklad. Dvom kamarátom, jeden je zo Slovenska, ďalší je z Taiwanu, sa narodilo dieťa. Ten zo Slovenska sa išiel zblázniť kvôli tomu, aký kúpi kočiar, aké vajíčko na prenášanie, fľaštičku… Keď sa narodilo bábo kamošovi tu na Taiwane, položili ho do krabice od pomarančov a nosili ho v tom (smiech). A nie je to kvôli tomu, že by boli takí chudobní.

Pre nich je hlavné, aby oni aj to dieťa boli šťastní i spokojní a ušetrili si stres. Za ten čas, čo by zháňali vajíčko, išli s kamarátmi na večeru. Ľudia sa tu naháňajú za inými pocitmi a inými hodnotami.

Je podľa teba pravda, že iba bohatí ľudia môžu cestovať? Na čom sa dá ušetriť? A na čom by si ty nikdy nešetril?

Myslím si, že ja nie som bohatý, no napriek tomu veľa cestujem. Všetko to je o prioritách, ako si ich nastavíš, tak to budeš mať. Peniaze, ktoré by som mohol minúť napríklad na oblečenie alebo na alkohol a podobné, pre mňa nepodstatné veci, som si odložil a kúpil som si letenku.

Našim som povedal, nech mi nekupujú darčeky, ale nech mi dajú peniaze a ja si za ne kúpim letenku, pretože to je to, čo ma urobí šťastným. Chvíľku to trvalo, kým som to s nimi vykomunikoval, no podarilo sa (smiech).

Pre mňa bola priorita cestovanie, tak som vlastne všetky svoje výdaje prispôsoboval tomu. Jasné, keď máš veľa peňazí, nepôjdeš Ryanairom, ale súkromným lietadlom. Napríklad, na Ryanair sa veľa ľudí sťažuje, že je to „dobytčák“, no, úprimne, netuším, čo čakajú za takú nízku cenu. Keď dáš za letenku desať eur, nemôžeš čakať, že ti tam budú stevardky nosiť sushi a robiť striptíz okolo sedadla (smiech).

Ak sa človek dokáže uskromniť, tak je to jednoduché, dá sa šetriť na spôsobe prepravy a ubytovaní. Mnoho ráz stopujem. Zvykol som prespávať i v hosteloch, kde na izbe spí aj dvanásť ľudí. No chápem, že niekto to nedokáže zniesť a hnusí sa mu to.

Mne ide hlavne o ten kontakt s tými obyčajnými obyvateľmi, s ich mentalitou a kultúrou, a tých by som v luxusnom stravovacom zariadení pravdepodobne nestretol. Peknú reštauráciu nájdem aj v Bratislave, New Yorku, všade na svete. No lokálneho obyvateľa nie.

A čo sa týka šetrenia, nešetrím najmä na zážitkoch, ktoré by ma vedeli nejak duchovne obohatiť. Keď je nejaká atrakcia pre danú krajinu typická, neštítim sa ju vyskúšať. Taktiež i suveníry si kupujem ručne vyrobené, radšej zaplatím za kvalitu, i keď, samozrejme, niektoré si nemôžem dovoliť, lebo sú pridrahé.

Máš aj krajinu, kde sa ti vôbec nepáčilo, ktorá ťa nezaujala, resp. si ňou nebol taký nadšený, ako si si myslel, že budeš?

Myslím, že je jedno miesto, kde sa netúžim vrátiť, a to je talianske Miláno. Nemám rád ten konzumný svet. Nakupovanie, výpredaje a takéto ošiale. Mám pocit, že to je epicentrum takého konzumného života. Určite je na svete viac takých miest, ale práve Miláno som si tak zafixoval.

Ako prekonávaš komunikačné bariéry? 

Keďže žijem už päť rokov na Taiwane, kde sa hovorí po čínsky a moja čínština je aj po rokoch veľmi chabá, komunikačné bariéry prekonávam na dennom poriadku. Internet je pre mňa veľkým pomocníkom. Používam mapy, prekladač, čokoľvek, čo mi pomôže. No keď niekde nie je internet, netreba sa tiež nechať uniesť panikou.

Používam ruky, nohy. Kreslím do prachu na cesty, do piesku. Všetko, čo je okolo mňa, sa snažím nejak využiť, aby to dávalo nejaký zmysel. Samozrejme, veľakrát ani to nepomôže, tak sa nad tým spoločne zasmejeme a ideme ďalej. Nepodarí sa mi vybaviť, čo som chcel, tak je to môj problém a moja chyba, lebo ja som cudzinec a neviem ich reč.

Prečo by si ľuďom odporúčal, nech cestujú? 

V posledných rokoch si všímam, že sa z cestovania stal konzum, keď necestuješ, nie si in. Je to ako s rifľami za komunizmu (smiech). Samozrejme, nie vo všetkých prípadoch, ale mnohí ľudia cestujú, lebo je to moderné a aby sa mohli pochváliť, kde všade boli.

A popritom ani z nich nemám pocit, že robia, čo ich baví. Podľa mňa je jedno, či ide o cestovanie, spievanie, kreslenie alebo hocičo, pokiaľ ten človek robí to, čo má rád, tak nech to robí. Pokiaľ má cestovanie rád, tak fajn, ale pokiaľ má radšej niečo iné, nech robí to, čo ho robí šťastným, nie to, čo robí šťastným iných. Zároveň si myslím, že by to každý mal vyskúšať, iba tak zistí, či je cestovanie preňho. Lebo inak nikdy nedostane odpoveď.

Aký prínos do života to dalo tebe osobne?

Ja si osobne myslím, že mi to v živote veľmi pomohlo. Môj dedo hovoril: „Pôjdeš na vojnu a tam ťa naučia žiť!“ Ja som sa jej, našťastie, vyhol, no v tom jeho slovníku malo cestovanie podobný účinok. Naučilo ma to vážiť si chlieb, strechu nad hlavou, čistú posteľ… Pre mňa bolo cestovanie školou života.

Keby som len sedel doma na zadku, ochudobnil by som sa o veľmi veľa unikátnych zážitkov. Napríklad, minulý rok sa mi stalo, že som išiel na jeden ostrov v Tichom oceáne, no omylom som vystúpil na inom, kde je populácia 260 obyvateľov. Nie sú tam autá, cesta, bankomaty, hotely, nič… Ostal som tam sedieť s banánmi v ruke ako opičiak a ľudia tam na mňa kukali, že čo tam chcem robiť a na čo som už len tam prišiel (smiech).

Totiž, loď tam chodí iba raz za týždeň a nie je tam žiadne ubytovanie. V tej chvíli som si myslel, že som najväčší idiot na svete, no keď som po tom týždni odchádzal, tak som do dnešného dňa presvedčený, že to boli najkrajšie dni môjho života, lebo som tam zažil vskutku nádherný čas.

V čom si myslíš, že sme my Slováci výnimočný národ?

Napríklad, my Slováci o sebe radi hovoríme, že sme veľmi pohostinný národ, no v živote som na Slovensku nezažil takú pohostinnosť, akú inde. Myslím si, že to, čím je Slovensko špeciálne, sú halušky a žinčica, ale pozitívnu vlastnosť, ktorá by nás špecifikovala, napriek snahe, neviem nájsť.

Určite si aj ty postrehol útoky na repatriantov, ktoré boli v poslednom čase viac než časté, a to konkrétne v súvislosti s koronavírusom. Prečo si myslíš, že to je tak. Čo to zapríčinilo?

My Slováci sme strašne závistliví. Podľa mňa, keby bola nejaká celosvetová súťaž v závistlivosti a neprajnosti, obsadili by sme prvé, druhé i tretie miesto. Toto je, bohužiaľ, náš národný šport. My si dokážeme na Slovensku závidieť i nos medzi očami.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme ti všetko dobré! 🙂

Aleš Tvrdý

View this post on Instagram

Lets go to Taipei🇹🇼 ⭕Hlavné mesto Čínskej Republiky (nachádzajúcej sa na ostrove Taiwan) ⭕Po celom meste je rozmiestnených viac než 200 staníc s bicyklami, ktoré sú k dispozícii 24h denne ⭕V meste je registrovaných 1,8 milióna motorových vozidiel, z toho 1 milión sú skútre ⭕Mestké metro denne prepraví viac než 2 milióny ľudí ⭕Najobľúbenejšie lietadlo krajiny je Hello Kitty (EVA AIR), okrem vonkajšieho dizajnu, je tematicky navrhnutý aj interiér. ⭕V tomto meste sa narodili zakladatelia firiem YouTube a Yahoo ⭕Niekdajšia najvyššia budova sveta Taipei 101 bola dokončená s faktúrou na $1,600,000,000 a je to prvá budova na svete ktorá bola vyššia ako 500m ⭕Budova má 101 poschodí, ale poscodie s číslom 44 tam nie je. Štvorka je nešťastné číslo. ⭕Ulica Xinsheng má prezývku "Cesta do neba" lebo sa na nej nachádza najviac chrámov, kostolov a mešít ⭕Taipei bolo ešte prednedávnom druhým najbohatším hlavným mestom v Ázii #taiwan_dream #taiwandream #taipei #main_vision #worldshotz #worldtravelpics #photographyeveryday #shotwithlove #justgoshoot #killyourcity #citykillerz #urbexphotography #urbanoutfitters #streetexploration #urbanandstreet #streetmagazine #getoutside #exploring #city_features #citypicz

A post shared by Ales Tvrdy (@photoandtraveling) on

Ak ťa tento článok zaujal, viac našich rozhovorov nájdeš tu

Reagujte!
Grr Grr
0
Grr
Fuuj Fuuj
0
Fuuj
Fňuk Fňuk
0
Fňuk
Jeej Jeej
10
Jeej
Uups Uups
0
Uups
Haha Haha
1
Haha
Woow Woow
1
Woow

Komentuj post a napíš, čo si o tom myslíš!

⬇️

Pridaj komentár

Pre odoslanie komentáru sa musíte prihlásiť. Ak ešte nemáte účet zaregistrujte sa.

Mrkni aj tento článok:
Ľudia sa podelili o bizarné momenty, keď sa im potvrdilo, že nie každý má v hlave mozog

Prihlásiť sa

Nemáte účet?
Zaregistrovať sa

reset password

Späť na
Prihlásiť sa

Zaregistrovať sa

Prosím registrujte sa na emefka.sk

Späť na
Prihlásenie
Choose A Format
Personality quiz
Trivia quiz
Dotazník
Príbeh
Zoznam
Meme
Video
Audio
Image

SLEDUJ EMEFKA

NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

SLEDUJ NA INSTAGRAME