Z času na čas sa objavia záhady, ktoré akoby popierali zákony reality. Fotografie, pasy, či výpovede ľudí, ktorí tvrdia, že prišli z iného storočia alebo dokonca z paralelného vesmíru. Od legendárneho „muža z Tauredu“ až po podivný prípad Sergeja Ponomarenka, ktorý sa údajne objavil v Kyjeve priamo z 50. rokov, sa svet neprestáva pýtať: existuje cestovanie v čase, alebo sme len príliš náchylní veriť zvláštnym príbehom?
História je plná drobných mystérií – ľudí, ktorí tvrdili, že pochádzajú z inej doby či dokonca z paralelného vesmíru. Jedným z najznámejších prípadov je Sergej Ponomarenko, muž, ktorý sa v roku 2006 objavil v Kyjeve bez akéhokoľvek vysvetlenia, píše portál Indy100. Tvrdil, že sa narodil v roku 1932 a že je fotograf z 50. rokov. Mal mať pri sebe staromódny fotoaparát, oblečenie z minulého storočia a dokonca aj sovietsky preukaz z tej doby.
Keď úradníci vyvolali film z jeho fotoaparátu, ostali zaskočení – fotografie zachytávali Kyjev spred viac ako polstoročia. Na záberoch sa objavoval Sergej s neznámou ženou, no na jednom z nich aj tvar, ktorý údajne pripomínal UFO. Vyšetrovanie odhalilo, že muž s rovnakým menom vraj zmizol v roku 1958. Keď úrady vypátrali jeho dávnu priateľku, tá mala potvrdiť, že ide o jej stratenú lásku. Tvrdila, že sa po rokoch objavil, a dokonca dostala fotografiu, na ktorej mal byť Sergej ako starý muž, údajne odfotený v Kyjeve roku 2050.
Celá legenda vyvolala vlnu špekulácií. O mnoho rokov neskôr ju YouTuber Joe Scott rozobral do detailov a odhalil možné vysvetlenie. Ukázalo sa, že fotografie pochádzali z ukrajinskej televíznej relácie Aliens, ktorá sa zaoberala mimozemšťanmi a nadprirodzenými javmi. Ide o podobnú reláciu tým, ktoré môžeš vidieť na kanáli The History Channel, ale podľa Scotta obsahuje táto viacero nepresností. Zdanlivo nepochopiteľný príbeh tak možno nebol ničím iným než dobre zinscenovanou fikciou.
Muž z krajiny, ktorá neexistuje
Podobne tajomný je aj prípad muža z Tauredu. V roku 1954 sa na tokijskom letisku Haneda mal objaviť cudzinec s bradou a pasom, v ktorom bola uvedená krajina Taured. Keď mu colníci oznámili, že nič také na mape neexistuje, muž trval na tom, že Taured je medzi Francúzskom a Španielskom, teda na mieste, kde dnes leží Andorra.
Zmätené úrady ho umiestnili do hotela, kde ho mali strážiť dvaja muži. Nasledujúce ráno však záhadný cestovateľ zmizol bez stopy – okno bolo príliš vysoko, balkón žiaden a miestnosť nepreukazovala žiadne známky úniku.
Znie to ako sci-fi, no podľa portálu Snopes ide skôr o legendu, ktorá sa zrodila z reálnej udalosti. V roku 1959 bol totiž v Japonsku zatknutý John Allen Kuchar Zegrus. Preukazoval sa falošným pasom zo „štátu Tuarid“ a bol usvedčený z podvodov a falšovania šekov.
Tento prípad sa dokonca spomínal v britskej Dolnej snemovni v roku 1960 počas diskusie o hraničných kontrolách, informuje web FullFact, ktorý sa venuje overovaniu faktov a vyvracaniu mýtov. Poslanec Robert Mathew vtedy uviedol, že Zegrus čelí v Japonsku obžalobe za použitie pasu napísaného v „neznámom jazyku“, ktorý mal byť vydaný v Tamanrossete – hlavnom meste nezávislého štátu Taured. Ani jedno z týchto miest však neexistovalo. Napriek tomu Zegrus podľa Mathewa dokázal s týmto pasom cestovať po svete „bez akýchkoľvek problémov“, až kým ho nezadržali japonské úrady.
Napriek internetovým legendám o tom, že „záhadne zmizol z uzavretej miestnosti“, neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by to potvrdzovali. Naopak – dostupné záznamy hovoria, že Zegrus bol v Japonsku odsúdený na rok väzenia.
Na základe dostupných správ sa teda zdá, že muž z neexistujúcej krajiny Taured skutočne existoval. No namiesto toho, aby zmizol bez stopy, skončil jednoducho za mrežami. Mýty o Taurede tak vznikli ako prehnané spracovanie tohto prípadu.
A čo na to veda?
Nie všetky príbehy o cestovaní v čase končia rozčarovaním. Vedci Germain Tobar a Fabio Costa z Univerzity v Queenslande publikovali v časopise Classical and Quantum Gravity matematickú štúdiu, podľa ktorej by časové slučky mohli byť fyzikálne možné, píše magazín o vede a technike Popular Mechanics.
Ich výskum naznačuje, že aj keď sa človek pokúsi zmeniť minulosť, udalosti sa vždy „prekalkulujú“ tak, aby paradox nevznikol. Inými slovami – môžeš sa podľa nich vrátiť v čase, ale nedokážeš zabrániť tomu, čo sa má stať. Vo svojom vyhlásení Costa ilustruje túto vedeckú teóriu pomocou analógie:
„Predstavte si, že ste cestovali v čase, aby ste zabránili tomu, aby sa prvý pacient nakazil koronavírusom. Ak by ste však zabránili tomu, aby sa táto osoba nakazila, eliminovali by ste motiváciu, prečo ste sa vrátili do minulosti a zabránili pandémii. Ide o paradox, nekonzistentnosť, ktorá často vedie ľudí k presvedčeniu, že cestovanie v čase nie je v našom vesmíre možné. Logicky je to ťažké akceptovať, pretože by to ovplyvnilo našu slobodu konať akokoľvek. Znamenalo by to, že môžete cestovať v čase, ale nemôžete urobiť nič, čo by spôsobilo paradox.“
Tobar a Costa tvrdia, že to síce znemožňuje meniť dejiny, no potvrdzuje to, že čas je pružný a samoregulačný. Časové paradoxy by sa tak podľa nich nemuseli skončiť katastrofou, ale skôr elegantnou úpravou reality.
Či už ide o muža z Kyjeva, cestovateľa z Tauredu alebo vedecké pokusy o prelomenie časovej bariéry – fascinácia časom v nás stále prebúdza otázky. Možno sú mnohé záhady len výsledkom ľudskej predstavivosti, no iné nás nútia zamyslieť sa, či čas naozaj plynie len jedným smerom.
