Splynutie so surrealizmom
Svoj vrchol dadaizmus zaznamenal okolo roku 1920, následne ale jeho hviezda začala pohasínať. Dadaistický básnik André Breton totiž prišiel s novým smerom: surrealizmom. Ten nebol ani zďaleka taký deštruktívny ako dadaizmus, ale priamo naň nadväzoval.
Prevzal od neho očarenie iracionalitou, nespútanú fantáziu či automatický spôsob tvorby. Tiež výrazne provokoval a hlásal oslobodenie sa od akýchkoľvek morálnych doktrín, ale zmysel nevidel v nihilizme a zavrhnutí sveta, ale v jeho transformácii na lepšie miesto.
Tristan Tzara sa pôvodne surrealizmu bránil, ale napokon ho prijal za svoj, rovnako ako väčšina umelcov dadaizmu. Neskôr však medzi ním a Bretonom došlo k roztržke a mnoho rokov si nemohli prísť na meno. Tzarova poézia si však po zvyšok jeho života ponechala výrazne surrealistický nádych.
Hoci to teda nebol zámer, dadaizmus sa stal jedným z najdôležitejších umeleckých smerov. Paradoxné je to preto, že jeho autori boli vlastne proti umeniu ako takému. „Bol by som sa smial, ak by mi niekto pred štyridsiatimi rokmi povedal, že sa dadaizmus stane predmetom múzejných záujmov, prednášok na Sorbonne a polooficiálnych pôct,“ vyjadril sa Tristan Tzara v roku 1958.
„Je potrebné mať na pamäti, že tieto ‚umelecké diela‘ boli vo svojej dobe len manifestáciou proti umeniu, že neboli na predaj, ani na to, aby sa uchovali. Udivuje ma, že mohli prežiť a dodnes si udržať určitú sviežosť citov, ktorá im stále dáva platnosť…“
Najradikálnejší umelecký smer
Dnes si vývoj moderného umenia bez dadaizmu nedokážeme predstaviť. Nielenže poskytol pôdu pre surrealizmus (ktorý bol rovnako, ak nie ešte významnejší), ale aj pre konceptuálne umenie, pop-art či modernizmus. Inšpirovali sa ním také osobnosti ako beatnici na čele s Allenom Ginsbergom, Williamom S. Burroughsom, konceptualisti, situacionisti, ale napríklad aj slovenskí nadrealisti či českí poetisti. Vzniklo dokonca aj hnutie neo-dadaizmu, ktorému sa darilo najmä v Spojených štátoch.
S dielami niektorých predných dadaistov sme sa mohli stretnúť aj v slovenských či českých prekladoch. V slovenčine vyšla v roku 1948 zbierka Tristana Tzaru Zem na zemi v preklade Pavla Bunčáka (hoci tá spadá skôr do jeho surrealistického obdobia). V češtine vyšla zbierka Slunná silnice samá radost (1946) a výbery z poézie Paměť člověka (1966), Daroval jsem svou duši bílému kameni (2007) a Mluvím já vlci (2017).
Od Huga Balla vyšli v češtine knihy Flametti aneb O dandysmu chudých (2016), Útěk z doby (2016) a Tenderenda fantasta (2016). Za zmienku stojí aj rozsiahly výber z poézie Andrého Bretona Otevřte, to jsem já (2009).
