Oksana Malaja z Ukrajiny je mrazivým dôkazom toho, že zanedbanie starostlivosti o dieťa ho môže nenávratne celoživotne poškodiť. Oksana, narodená 4. novembra 1983 na chudobnom vidieku sovietskej Ukrajiny, sa stala medzinárodne známa ako „psie dievča“ po tom, čo niekoľko detských rokov strávila v psej svorke, ktorá sa stala jej druhou rodinou.
Dievča prebralo správanie psov – chodilo po štyroch, štekalo a nerozprávalo. Jej opätovné začlenenie do ľudskej spoločnosti bolo veľmi náročné a dá sa povedať, že nie úplne úspešné.
Vychovaná psami
Oksana sa vraj do „starostlivosti“ psov dostala po tom, ako ju jej ignorantskí rodičia v chladnom počasí vymkli z domu. Zúfalé, ani nie trojročné dieťa sa tak ukrylo v psej búde, kde jej robila spoločnosť sučka Naida. Prepitým rodičom bolo úplne jedno, čo je s ich dcérou, boli radi, že majú o starosť menej. Niektoré zdroje uvádzajú, že Oksanu možno jej rodičia schválne nechali napospas psom.
Naida a ostatné psy, ktoré sa pohybovali v okolí, prijali dievča za člena svojej svorky. Oksana sa začala správať ako jedna z nich. Pohybovala sa štvornožky, štekala, vrčala, jedla a pila bez použitia rúk.
Po piatich rokoch psieho života bola Oksana vzatá do ústavnej starostlivosti. Niekto zo susedov zalarmoval úrady po tom, čo na neho dievča štekalo. Z Oksaninho prejavu bolo jasné, že nejde len o detskú hru, ale skutočne divoké zvieracie zvuky.
Odniesť dievča vôbec nebolo jednoduché, pretože ostatní členovia svorky Oksanu aktívne bránili. Policajti museli psy odlákať potravou a až následne sa k nej mohli dostať.
Naspäť medzi ľudí
Lekárske prehliadky ukázali, že dieťa skutočne pochytilo psie správanie bez toho, aby prejavovalo návyky potrebné pre život človeka v spoločnosti. Oksana reči rozumela, avšak odpovedala len nezmyselnými slabikami, štekaním či vrčaním. Vo veku sedem a pol roka nezvládala osobnú hygienu a spala na podlahe. Ak jej niekto dal nejaký predmet, schovala si ho, a keď sa ho pokúšal niekto zobrať, vrčala na neho.
Oksana bola umiestnená v ústave pre mentálne znevýhodnené deti v Barabole v Chersonskej oblasti, kde ju čakala intenzívna terapia a vzdelávanie. Skvelou správou bolo, že dievča sa pomerne rýchlo naučilo rozprávať a zvládlo aj jednoduché každodenné úkony ako obliekanie, česanie vlasov či zametanie.
Ústav v Barabole je spojený s farmou, kde sa o zvieratá starajú samotní pacienti. Kontakt so zvieratami pôsobí terapeuticky, zároveň sa pri ňom deti učia praktickým zručnostiam a zodpovednosti. Personál uviedol, že Oksana si obľúbila dojenie kráv a ošetrovanie koní.
Nechce byť „psie dievča“
V priebehu rokov Oksana vďaka usilovnej a vytrvalej starostlivosti lekárov, pedagógov a ďalších odborníkov zvládla mnohé úkony potrebné na každodenný život. Jej plnohodnotné začlenenie do spoločnosti je však nepravdepodobné.
O Oksane písali mnohé médiá z Ukrajiny, z Ruska a z ďalších krajín, objavila sa v televíznych programoch a boli o nej natočené aj dokumenty. Vďaka tomu vieme, že Oksanu uráža označenie „psie dievča“ a bola by rada, ak by ju ľudia vnímali ako plnohodnotného človeka.
Oksane sa podarilo stretnúť sa s jej otcom, so starším bratom Sergejom a aj s nevlastnou sestrou. Rada by vypátrala svoju mamu, ktorá s otcom už nežije. Podľa najnovších informácií sa dnes štyridsaťročná Oksana stále nachádza v ústave, kde veľa času trávi v spoločnosti zvierat.
Vedecká debata
Príbeh Oksany je smutným príspevkom do vedeckej debaty o tom, akú úlohu pri formovaní človeka zohrávajú faktory genetiky a prostredia, v ktorom vyrastá.
Napriek tomu, že obaja rodičia boli ťažkí alkoholici, sa Oksana narodila ako zdravé dieťa. Obmedzená starostlivosť z ich strany a následne úplné zanedbanie, ktoré viedlo k „adopcii“ psami, zanechali na dievčati nezmazateľné stopy.
Kritické roky pre plnohodnotný vývoj reči strávila Oksana medzi psami. Jazyk neslúži len na komunikáciu, ale výrazne nám uľahčuje rozmýšľanie, triedenie javov vôkol seba a orientáciu vo svete. Bez znalosti jazyka sa Oksana nemohla rozvíjať po mentálnej stránke, čo ju vážne poznačilo.
Podľa odborníkov je Oksana aj ako štyridsiatnička na mentálnej úrovni 7-ročného dieťaťa. Všetko by mohlo byť inak, ak by sa o dievča v kritickej fáze vývoja rodičia poctivo starali a hanebne ju nezanedbávali.
