Pokiaľ žiješ v rušnom meste, asi si už aj ty niekedy pocítil potrebu vypadnúť niekde do prírody a do ticha. Niekde, kde nestretneš žiadneho iného človeka a kde môžeš načerpať sily. Niektorí ľudia, koniec-koncov, život v meste nezvládajú a dávajú skôr prednosť malým dedinkám, kde sa akoby zastavil čas.

A potom tu sú aj tí, ktorí by najradšej nechali za sebou celú civilizáciu a žili osamote priamo v lone divokej prírody. Niekde, kde sa človek nemusí trápiť a stresovať ohľadom práce, hmotných statkov či peňazí. K takým ľuďom patril aj Christopher McCandless.

Ten túžil žiť jednoduchým a sebestačným životom uprostred divokej Aljašky. Jeho príbeh ti je možno známy aj vďaka filmu Útek do divočiny od Seana Penna, kde si ho zahral Emile Hirsch.

Túžba po voľnosti

Christopher Johnson McCandless sa narodil 12. februára 1968. Bol výborným študentom a zaujímal sa aj o šport (beh). Spolužiaci naňho spomínajú ako na priateľského mladíka s líderskými schopnosťami. V roku 1990 získal titul bakalára v odbore histórie a antropológie na Emory University, rozhodol sa však, že nevstúpi do stresujúceho a monotónne rutinného sveta dospelých.

Namiesto toho si zvolil slobodný život cestovateľa po rôznych kútoch Ameriky. Jeho veľkou túžbou dokonca bolo nepoužívať žiadne peniaze, ale na svojich cestách napokon predsa len pracoval v niekoľkých príležitostných zamestnaniach. Práca mu ale nikdy nesmrdela.

Precestoval Kaliforniu, Arizonu a Južnú Dakotu, ale jeho vytúženým cieľom bola Aljaška. Ľuďom, ktorých stretol, sa často predstavil pod pseudonymom Alexander Supertramp. McCandless sa do divokej aljašskej prírody vydal v apríli 1992. Naposledy ho videl elektrikár Jim Gallien v mestečku Fairbanks.

Gallien bol podľa svojich slov prekvapený, že sa McCandless chystá do divokej prírody, keďže podľa neho na to nebol vôbec pripravený (mal so sebou len minimum výstroja a potravín), a zdalo sa, že na takýto pobyt nemá ani príliš veľa skúseností.

Gallien sa ho dokonca snažil presvedčiť, aby cestu odložil, ale McCandless odmietol a sám sa napokon vydal cez zasneženú cestu Stampede Trail hlboko do aljašského buša.

Osudná Aljaška

Po prejdení niekoľkých kilometrov McCandless narazil na opustený starý autobus (nazývaný aj The Magic Bus) a rozhodol sa na tomto mieste na čas usadiť. Autobus využíval na prespávanie či ako úkryt, keď lovil zvieratá na obživu.

Lovil najmä veveričky, ježovce a niektoré druhý vtákov (najmä bernikly veľké). V lete 1992 sa mu podarilo uloviť obrovského losa, ale McCandless nebol schopný adekvátne mäso spracovať, takže sa po pár dňoch pokazilo.

Predpokladá sa, že v blízkosti autobusu strávil dva mesiace. Potom sa rozhodol vrátiť späť do mesta. Bol zoslabnutý a jeho zásoby potravy sa krátili. Cesta však bola zablokovaná rozbúrenou riekou Teklanika. McCandless bol teda nútený vrátiť sa do autobusu.

Krutou iróniou osudu je, že ak by McCandless mal so sebou podrobnejšiu mapu terénu, zistil by, že priechodná cesta do civilizácie sa nachádza len kúsok ďalej od rozbúrenej rieky.

Na autobus prilepil nápis, v ktorom žiadal kohokoľvek, kto tadiaľ bude prechádzať, o pomoc. McCandlessov stav sa zhoršoval a on už nebol schopný loviť. Živil sa zbieraním lesných plodov. Posledný zápis v jeho denníku znie: „Deň 107: Nádherné modré bobule.“ Deň 108 až 112 neobsahujú žiadne záznamy, len rovné čiary. Deň 113 už nebol vôbec zaznamenaný.

McCandlessovi začalo byť jasné, že takto nemôže ďalej vydržať a nevyhnutne ho čaká smrť. Odborníci sa však istú dobu nemohli zhodnúť, čo Chrisa vlastne zabilo. Jedna skupina tvrdí, že proste zomrel od hladu, iní poukazovali na to, že McCandless mohol nechtiac zjesť bobule, ktoré boli pre človeka jedovaté.

Nech je pravda kdekoľvek, samotný McCandless vedel, že jeho dni sú spočítané. Tesne pred smrťou sa odfotil s kusom papiera v ruke, na ktorom stálo: „Mal som dobrý život a ďakujem za to Bohu. Zbohom a Boh vám žehnaj!“ Na fotografiách vidno na kosť vychudnutého Chrisa ako so smutným úsmevom máva do objektívu.

Rozkladajúce sa telo Chrisa McCandlessa objavili lovci 6. septembra 1992 v jeho spacáku. Odhad patológov bol, že zomrel asi dva týždne predtým. Mal 24 rokov.

Odkaz

Na autobus, kde Chris strávil svoje posledné dni, bola jeho priateľmi a rodinou pripevnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína jeho život a smrť. Príbeh Chrisa McCandlessa veľmi silno rezonoval a rezonuje najmä u mladej generácie, a mnohí turisti sa vydávajú na cesty k dotyčnému autobusu, aby si pripomenuli jeho pamiatku.

Niektorí odborníci si však neodpustili na adresu McCandlessa nemalú kritiku. Podľa nich nebol vôbec pripravený na podobne náročnú cestu, dokonca odmietal rady a pomoc skúsenejších ľudí. To podľa nich svedčí skôr o namyslenosti a arogancii. Podotkli tiež, že ak by McCandless nezanedbal prípravu a mal so sebou kvalitnú mapu, mohol bez problémov nájsť cestu späť do civilizácie.

McCandlessovi sympatizanti tvrdia, že to, čo sa môže zdať ako arogancia, bola proste len túžba po neznáme. Podľa nich Chris šiel úmyselne do divokej prírody naslepo, aby ju mohol objaviť svojím vlastným spôsobom.

Adaptácie

Príbeh Chrisa McCandlessa sa stal námetom pre viaceré novinové články, knihu Útek do divočiny od Jona Krakauera, ako aj jej rovnomennú filmovú adaptáciu v réžii Seana Penna z roku 2007. Tá pozbierala nadšené ohlasy kritikov aj divákov a odniesla si aj viacero ocenení.

V roku 2007 vznikol aj dokumentárny film The Call of the Wild od Rona Lamotheho, v roku 2014 nasledoval ďalší dokument Return to the Wild: The Chris McCandless Story. Vyšlo aj viacero ďalších kníh, ktoré sa Chrisovmu príbehu venovali.