Sympatický Čech Hynek Navrátil vyzerá na prvý pohľad ako mladý muž, akých chodia po ulici stovky. No jeho život je od ostatných výrazne odlišný. Je riaditeľom cirkusu Humberto, ktorý patrí k európskej špičke.

Hynek o sebe hrdo tvrdí, že v ňom koluje stopercentná cirkusantská krv a označuje sa za stopercentného kočovníka. V rozhovore nám porozprával aj o tom, či cirkusanti môžu mať vzťah, čo je potrebné na to, aby sa z niekoho stal úspešný akrobat, a či si vie predstaviť zmenu profesie.

https://www.instagram.com/p/B4Fw1TpgDLL/

Čomu sa v cirkuse venuješ?

Som trénerom zvierat, konkrétne tiav, zebier, lám, koní, poníkov, kôz, levov a medveďov. Robím aj akrobaciu, ekvilibristiku, to znamená, že predvádzam rôzne prvky na rukách, napr. stojím na jednej ruke, točím valcami na nohe a predvádzam rôzne komplikované kúsky.

Niečo podobné ako ja, silovú akrobaciu, robili aj moji strýkovia, ale vo dvojici, čiže jeden predvádzal kúsky na rukách toho druhého. Ja nemám partnera, robím to na dvoch veľkých tyčiach. A popritom aj vediem s mojím bratom cirkus, spolu s ním patrím k šiestej generácii cirkusantov v rodine. Náš otec, bývalý riaditeľ cirkusu, je principál, čiže na celý chod našej rodinnej firmy doteraz dohliada.

Vaše remeslo sa dedí? Ako to bolo u teba? Myslíš, že na to potrebuješ mať nejaký „DNA základ“?

Vzťah k zvieratám som zdedil po otcovi a k akrobacii po maminke. Čo sa týka tej akrobacie, nemyslím si, že som mal na to nejaký veľký talent. Skôr som bol také drevo (smiech), všetko mi pridlho trvalo a musel som si to odmakať. Ja som mal hlavne veľký „chtíč“, doslova som si vydrel všetko, čo dokážem. Za každým naučeným kúskom sa ukrýva hromada potu a úsilia.

Kedy si začal s vystupovaním? Kto ťa trénoval?

Od šiestich rokov ma trénovala moja mamina, v štrnástich som mal svoje prvé veľké akrobatické vystúpenie, so zvieratkami vystupujem už od dvanástich. No a neskôr k nám prišli dvaja akrobati z moskovskej cirkusovej školy.

To je škola pre cirkusantov, ktorá má celosvetovo veľký slovný význam. Oni si ma potom zobrali pod svoje krídla a trénoval som s nimi šesť-sedem hodín denne. Boli to skutočne náročné tréningy.

A vtedy som vlastne pochopil, prečo sú Rusi takí dobrí športovci. Tréningový systém majú pomerne prepracovaný a náročný. Na základe svojich skúseností môžem tvrdiť, že dvoj-, trojhodinový tréning nemá význam. Je na to potrebná tvrdá drina a vďaka nej som sa dostal tam, kde som.

https://www.instagram.com/p/B4kYJBFAbkh/

A ako prebieha tréning zvierat? Tiež za tým stojí tvrdá drina?

Čo sa týka trénovania zvierat, to je o inom. Všetko je založené na pokojnej ruke, trpezlivosti. Mám k nim vzťah založený na láske a rešpekte. Zvieratá učím kúsky za odmenu, nie na základe bitky alebo strachu.

Sú ako moje deti a v živote by som im neublížil. Viem, že mnoho ochrancov propaguje myšlienku, že sa v cirkusoch týrajú zvieratá, a v mnohých krajinách tomu ľudia uverili a utvorili si na základe toho istý názor.

Som ale rád, že vo vyspelých štátoch tomu všetci úplne neprepadli. Kto sa chce o tom presvedčiť na vlastné oči, môže sa prísť pozrieť. V priebehu dňa máme otvorenú minizoo a tam sa ľudia smú pozerať na to, ako zvieratká trénujem.

https://www.instagram.com/p/B1tX5EDgei4/

Každé zviera je na niečo talentované a keď zistím, aké prvky im idú, tie sa snažím s nimi nacvičiť. Ja sám tiež bojujem proti zlým cirkusom, pretože nie sú všetky dobré.

Tak, ako existuje dobrý doktor aj zlý doktor, dobrý právnik i zlý právnik, tak je to aj u cirkusantov. A práve preto neobhajujem všetky cirkusy, iba ten náš a iné dobré cirkusy, kde zvieratá rešpektujú a neubližujú im. Rozumní ľudia to už dokážu odlíšiť, a za to som rád.

Čo cirkusanti a vzťahy? Má to nejakú perspektívu do budúcna, keďže ste stále inde?

Samozrejme, vzťah mať môžeme. Najlepšie je však, keď sú obaja partneri z brandže. No prichádzajú medzi nás aj ľudia zvonku. Všetko je to o zvyku a prispôsobení. Väčšinou to býva tak, že keď už vydržia jeden mesiac s cirkusom, už pri ňom zostanú.

Ako to funguje s cirkusantskými deťmi a školskou dochádzkou?

Momentálne tu nemáme žiadne deti, no keď som bol ja malý, bolo nás 10-12 a mali sme zriadenú maringotku, kde sme sa učili. Cestovala s nami pedagogička a s ňou sme mali každý deň hodiny. Druhý stupeň a neskôr strednú školu sme už riešili externe a chodili sme v júni na preskúšanie. A keď skončila sezóna, navštevovali sme školu normálne, každý deň, v mieste nášho trvalého bydliska.

Ako vyzerá tvoj bežný deň? Máš podobný režim ako, povedzme, človek s bežným povolaním?

Vstávam o pol siedmej a idem behať. Okolo tej pol ôsmej nastupujem k zvieratkám. Najskôr čistíme priestory, potom začne tréning. Okolo pol jednej máme obed, medzitým urobím ešte nejaké pomocné práce, ktoré treba spraviť pomimo tréningu, napríklad, niečo opravím alebo skontrolujem zadelenú prácu, či bola urobená dobre.

Pred predstavením si idem zatrénovať, neskôr nasleduje príprava na vystúpenie a samotná show. Keď to všetko skončí, idem sa s ošetrovateľmi postarať o zvieratá a potom o desiatej končím, už mám voľno. Do perín líham o jednej ráno. A potom zas dookola, to isté (smiech).

Ako vyzerajú vaše „domovy na štyroch kolesách“?

To sú moderné prívesy, nie také, ako mali moji predkovia, ktorí žili v drevených maringotkách. Mnohí si myslia, že tak cirkusanti žijú dodnes (smiech). Maringotky majú moderné zariadenie, v jednom prívese je všetko potrebné k životu.

Wifi, kuchynská linka, klimatizácia, spálňa, WC a kúpeľňa. Vyzerá to tam ako v klasickom byte. A v podstate to aj také musí byť, pretože tam trávime cca 10 mesiacov v roku, sú to naše pojazdné domovy.

Stali sa ti behom vystúpenia aj nejaké trapasy?

Mám ich za sebou niekoľko. No pravidelne sa mi stáva to, že môj lev, ktorý sa volá King, pociká ľudí v hľadisku. Robí to často a rád (smiech).

Trvá dlho vytrénovať leva k poslušnosti?

Tu musím podotknúť, že moje levy ma v živote neposlúchali, čiže „vytrénované k poslušnosti“ ich rozhodne nemám. Ony si proste robia, čo chcú (smiech). Mám ich deväť a nikdy ich k ničomu nenútim, keď nechcú vystupovať, tak predvádzam show s toľkými, koľké na to majú náladu.

Skôr sa snažím divákom ukázať tú harmóniu medzi človekom a zvieraťom, že existuje, že sa k nej dá dospieť. Veľa sa s tými levmi maznám, aj počas vystúpenia.

Rozmýšľal si niekedy nad tým, že by si zmenil profesiu alebo spôsob života?

Nikdy by som nevymenil život v cirkuse za nič iné a ani som nad tým nikdy neuvažoval. Ten potlesk, tá vôňa pilín, to je moja droga, nevedel by som bez toho žiť.

Milujem standing-ovation, ktoré nám po finálnom vystúpení diváci venujú, to je pre mňa to najkrajšie, cítim silný pocit zadosťučinenia. To je pre mňa viac ako zarobené peniaze. Pretože, keď potom odchádzaš do karavanu a rozmýšľaš nad tým, hovoríš si, že naozaj to má zmysel. Celé to vynaložené úsilie.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré 🙂

https://www.instagram.com/p/B78uJMngeQ3/