City 40 bolo v minulosti kódové označenie mesta, ktoré je dnes známe ako Ozersk. Mesto je umelo vytvorené a vzniklo ešte v bývalom Sovietskom zväze počas studenej vojny. Až do roku 1991 sa neobjavilo na žiadnych oficiálnych mapách. Nie je to miesto, kam sa chodí za turizmom či rekreáciou. Ozersk je hlboko poznačený neúctou voči všetkému živému. A nesie v sebe odkaz bývalého aj súčasného Ruska v mene hesla „Pôjdeme aj cez mŕtvoly“.
Život v bývalom ZSSR bol veľmi špecifický. Aj dnešní pamätníci niekedy často zabúdajú na dôležité veci, ktoré tvorili bežnú súčasť dennej rutiny vtedajších občanov východného bloku.
Domov sovietskeho jadrového programu
Výstavba City 40 začala v roku 1948 na sotva obývanom mieste v pohorí Ural. Mesto napája nová plutóniová elektráreň Mayak. Najprv miesto slúžilo pre ubytovanie stavebných robotníkov počas výstavby a neskôr sem režim dovážal jadrových vedcov a zamestnancov zariadenia. A to presne podľa vzoru, ktorý politické špičky videli v USA.
Mayak sa stal centrom nového sovietskeho programu atómových zbraní. Odľahlé miesto, kde mohli štátni vedci v tichosti pracovať na svojom pláne – dobehnúť vo vývoji Američanov. Závod spracovával a obohacoval plutónium. Ich najväčší úspech prišiel s výrobou prvej plutóniovej bomby vo vlastníctve ZSSR.
Mayak je dnes stále v prevádzke. Už ale nevyrába zbrane (údajne). Namiesto toho vyrába neškodné komerčné materiály ako kobalt-60, irídium-192 a uhlík-14. Aspoň tak znejú oficiálne vyjadrenia, a nám neostáva nič iné, len im veriť a dúfať v ich pravosť.
Kompletné mesto
Samotný závod si vyžaduje približne 15 000 ľudí. Títo zamestnanci tu majú, samozrejme, aj rodinných príslušníkov. Táto masa ľudí potrebuje rozsiahlu infraštruktúru, ubytovanie, stravovanie a zdravotnú starostlivosť.
Nachádzajú sa tu pošty, kostoly, školy, reštaurácie a obchody s potravinami. Mesto má dokonca svoj vlastný erb so zlatým mlokom.
Takýto je dnešný pohľad na mesto Ozersk
Stalinovi špióni zachytili plány na výstavbu jadrovej elektrárne Hanford vo Washingtone. Uvedomili si, že ZSSR výrazne zaostáva v pretekoch v zbrojení. Aby dobehli zameškané, vytvorili podobné mesto obklopujúce továreň na výrobu jadrových zbraní. Týmto mestom sa stal práve Ozersk.
Zákaz vstupu
Hrubé múry a strážne ploty sú už minulosťou. Nikto sem nemal povolený vstup alebo výstup bez náležitého povolenia. Dnes sa môžu jeho obyvatelia pohybovať voľne. V čase vzniku mesta ale bola väčšina obyvateľov doslova držaná v zajatí.
Udržať celé mesto v tajnosti si vyžadovalo veľký tlak a kontrolu. Obyvatelia Ozerska boli (a stále sú) pod neustálym dohľadom. Viditeľné kamery sú všade a nájdu sa aj tie skryté. Počas vrcholiacej studenej vojny sa City 40 hemžilo sovietskou tajnou políciou.
NKVD a KGB neustále odpočúvali rozhovory obyvateľov. Občanov mesta testovali tajní agenti, ktorí im kládli otázky, aby ich prinútili prezradiť tajné informácie. A ak tak urobili, zatkli ich.
Sledovanie už nie je také extrémne ako v minulosti. Ale stále je to relatívne uzavretá komunita a prítomnosť polície nezmizla.
Celé mesto je rádioaktívne
Áno, život v Ozersku vyzerá z diaľky možno úplne obyčajne. Ale ak nás história a literatúra niečo naučili, tak to, že ak veci v Rusku vyzerajú príliš dobre, aby to bola pravda, pravdepodobne je to iba divadlo.
Jazero Irtyash vyzerá pokojne a malebne. Možno ideálne na plávanie a rybolov. Ukázalo sa však, že voda patrí medzi najznečistenejšie vodné plochy na celom svete. To viedlo k očarujúcej miestnej prezývke „Jazero smrti“.
Elektráreň Mayak zvykla vyhadzovať svoj toxický odpad priamo do jazera, a hoci táto prax už prestala, oblasť je úplne kontaminovaná. Pôda, rastliny, voľne žijúce živočíchy a dokonca aj vzduch nesú viac než stopové úrovne rádioaktivity.
Výstraha pred rádioaktivitou a v pozadí pasúce sa kravy. Podobné scenérie tu patria k bežnému životnému štýlu
Choroba z ožiarenia sa považuje za súčasť života
Vystavenie žiareniu je spojené s rakovinou, vrodenými chybami a mnohými ďalšími škodlivými účinkami na zdravie. Obyvatelia City 40 pociťujú nápor týchto účinkov už roky. Skoré štatistiky je ťažké získať kvôli snahe vlády o zastieranie dôkazov.
Lekári mali v minulosti zakázané spomenúť, že pacienti v oblasti mali otravu ožiarením. Namiesto toho sa používal termín „zvláštna choroba“. A pacienti často nedostali potrebnú liečbu.
Nedávna štúdia ukázala, že obyvatelia Ozerska majú viac ako dvakrát vyššiu pravdepodobnosť vzniku rakoviny pľúc, pečene a kostí a extrémne vyššiu pravdepodobnosť vzniku chronického radiačného syndrómu. Umieranie v dôsledku chorôb súvisiacich s ožiarením sa stalo obyvateľmi Ozerska také akceptované, že to začalo byť vnímané ako odznak cti. Obetovať sa pre dobro ľudí je tu úplne normálne.
Miesto tretej najväčšej jadrovej katastrofy v histórii
Pravdepodobne viete o jadrových katastrofách, ktoré sa stali v Černobyle a Fukušime. Na druhej strane ste možno ešte nepočuli o jadrovej katastrofe v Kyshtyme. Tá bola hodnotená ako tretia najhoršia jadrová katastrofa v histórii ľudstva.
29. septembra 1957 zlyhal jeden z chladiacich systémov v Mayaku. To viedlo k prehriatiu jednej z nádrží, ktorá obsahovala jadrový odpad z elektrárne. A skôr, než ktokoľvek mohol urobiť čokoľvek, aby to zastavil, nádrž explodovala.
Samotný výbuch si nevyžiadal žiadne obete, ale okolití farmári si údajne mysleli, že sa začala jadrová vojna. Obloha sa totiž náhle zmenila na fialovú a do vzduchu sa vyvalil masívny oblak toxického dymu.
Takto na mape vyzeral oblak toxického dymu, ktorý sa šíril krajinou
Len 11 000 ľudí bolo evakuovaných, napriek tomu, že v postihnutej oblasti ich žilo približne 270 000. Ich domy boli zdemolované a dobytok zlikvidovaný bez akéhokoľvek vysvetlenia. Nazýva sa to Kyshtymská katastrofa, pretože Kyshtym je najbližšie mesto, ktoré v tej dobe Sovieti uznali.
Katastrofa bola ohodnotená stupňom 6 na medzinárodnej stupnici jadrových udalostí (INES). V priebehu niekoľkých dní zomreli stovky ľudí na otravu žiarením. Svedectvá hovoria, že obyvateľov zachvátila panika zo „záhadnej choroby“, ktorá likvidovala všetko živé. Obete boli videné, ako sa im koža „odlupovala“ z tváre a rúk.
Vďaka extrémnemu úsiliu sovietskej vlády si nikto mimo oblasť Ozerska dlho ani len neuvedomoval, čo sa stalo. Povesti začali kolovať v 60. rokoch. Sovietsky vedec Dr. Zhores Medvedev v roku 1976 odhalil pravdu. Až potom vedci začali chápať rozsah katastrofy. A je to rozsah takých rozmerov, že ho nebudeme môcť nikdy presne zmerať.
Najznečistenejšie miesto na planéte
V blízkosti „Jazera smrti“ sa nachádza jazero Karachay (Karačaj). Jazero Karachay je nielen najznečistenejším jazerom v tejto oblasti, ale je to aj najznečistenejšie miesto na celej planéte. Iba hodinové státie na jeho brehoch by vás vystavilo smrteľnej úrovni radiácie.
Jazero napája rieka Techa. Tá istá rieka, do ktorej Mayak roky vyhadzoval všetok svoj odpad. Sovietom trvalo až do začiatku 50. rokov, kým prišli na to, že by nemali liať toxický rádioaktívny odpad priamo do vody, ktorú ľudia používali ako pitnú.
A tak začali odpad držať v masívnych chladiacich kadiach. Bola to jedna z týchto chladiacich nádrží, ktorá explodovala pri katastrofe v Kyshtime. Po tejto havárii sa predstavitelia Mayaku rozhodli likvidovať všetok rádioaktívny odpad priamo do jazera Karachay. Odhaduje sa, že hladiny rádioaktívnych izotopov stroncia-90 a cézia-137 v jazere dosiahli viac ako 100-násobok hladín, ktoré sa uvoľnili pri černobyľskej katastrofe.
Sucho v roku 1967 znížilo hladinu vody v jazere Karachay natoľko, že predtým ponorený toxický sediment bol vystavený slnku. Vysušil sa a vytvoril smrteľný rádioaktívny prach. A potom prišiel vietor. Kontaminovaný prach zachytila prudká veterná smršť a rozptýlila ho po celej oblasti. Dielo skazy bolo dokončené.
Satelitný snímok jazera Karačaj
Vládnym riešením bolo všetko pochovať pod cement. Do jazera bolo umiestnených desaťtisíc dutých betónových blokov, aby sa nebezpečný sediment neposúval. Vrch bol potom utesnený, aby sa zabránilo nebezpečenstvu ďalšieho uvoľnenia rádioaktívneho odpadu.
Vláda neurobila nič, aby zabránila kontaminantom pomaly presakovať do podzemnej vody.
Do roku 1994 nemali svoje vlastné meno
Obyvatelia nemali pre svoj domov názov a, samozrejme, ani PSČ. V zriedkavých prípadoch, keď bolo obyvateľom dovolené odísť mimo mesta, dostali inštrukcie. Mali povedať, že sú z Čeľabinska a že bývajú na „Leninovej ulici“, na jednej z najdlhších a najľudnatejších ulíc v meste.
V roku 1994 bolo City 40 oficiálne prekrstené na „Озёрск“, čo sa na západe číta ako Ozersk alebo Ozyorsk. Vláda oficiálne pridala Ozersk na ruské mapy a napokon aj právne uznala existenciu mesta a jeho obyvateľov.
Uznanie vládou bolo pre obyvateľov mesta veľkým míľnikom. Mohli získať oficiálne rodné listy a iné právne dokumenty. Zistili, že majú nárok na mnohé vládne programy a výhody. A to vrátane odškodnenia za zranenia a choroby, ktoré utrpeli v mene štátu.
Tento stav vytvoril byrokratickú nočnú moru, s ktorou obyvatelia, najmä tí, ktorí sa narodili pred rokom 1994 (čo je väčšina z nich), bojujú dodnes. Mnohým obyvateľom sú dodnes odopierané základné práva.
Mesto je plné jadrových zbraní
Súčasný vodca ruského národa Vladimir Putin opísal ruské jadrové sily ako kompaktnejšie a efektívnejšie. Pozornosť Ruska sa presunula na spracovania plutónia na výrobu materiálov pre medicínske a letecké zariadenia. Ozersk je ale stále domovom veľkej väčšiny ruských jadrových zásob.
Niektoré z týchto zásob sú v procese vyraďovania. Ale zvyšok je v procese hromadenia a rozpadu. Putin naznačil, že nemá v pláne v dohľadnej dobe odísť od jadrovej minulosti Sovietskeho zväzu.
Nález mimozemšťana
V oblasti koluje mnoho mýtov a legiend, ktorým sa niekedy ťažko verí. Jeden taký príbeh sa stal v roku 1996. Staršia žena menom Tamara Vasilieuna na prechádzke začula sériu zvláštnych výkrikov vychádzajúcich z kríkov pri ceste. V lístí objavila malú humanoidnú formu života s neúmerne veľkou hlavou, vyvalenými očami a malou dierkou, z ktorej akoby dýchala a plakala.
Vasilieuna, ktorá bola pred týmto incidentom údajne psychicky labilná, sa rozhodla zobrať tú podivnú bytosť so sebou domov a začala sa k nej správať, akoby to bolo jej vlastné dieťa.
Keď tvora skúmali mestskí úradníci, bol opísaný ako „nie z tohto sveta“. Nech už to bolo čokoľvek, zahynulo to. Telo tohto tvora objavili členovia jej rodiny a poslali ho na pitvu doktorovi Samoshkinovi, ktorý bol zmätený najmä z podlhovastej hlavy toho tvora. A bol to on, kto ako prvý vyslovil teóriu, že ide o mimozemskú bytosť.
Priamo po pitve sa telesné pozostatky nejakým spôsobom stratili, čo znemožnilo akékoľvek ďalšie testovanie alebo potvrdenie teórie.
Skeptici ale veria, že táto bytosť bola pravdepodobne predčasne narodené a zdeformované dieťa, ktoré pripomínalo stereotypné predstavy o mimozemšťanoch svojej doby.
Mesto Ozersk sa dnes snaží tváriť ako bežné mesto v Ruskej federácii, ale svoju minulosť zakryť nedokáže. Celá oblasť, vrátane jazier, pôdy, budov aj samotných ľudí, je poznačená minulosťou, ktorá sa nedá poraziť. Obyvatelia to ale vidia inak. Aj na oficiálnej stránke mesta je vidieť, že život sa v ničom neodlišuje od iných bežných miest. Miestni sú na svoju minulosť už zvyknutí.
