Na svete existujú veci, ktoré sú nám ľuďom na prvý pohľad signifikantné. Jednoznačne medzi ne patria budovy a pamiatky architektúry, napríklad Veľký čínsky múr, Šikmá veža v Pise, Koloseum či most Golden Gate. Predstav si však alternatívnu realitu, v ktorej by tieto pamätné stavby vyzerali inak, ako ich poznáme teraz.
A vieš, čo je fascinujúcejšie? Že ich terajší vzhľad je vlastne iba dielom akejsi náhody a šťastia toho konkrétneho architekta a návrhára, ktorý vyhral možnosť stať sa autorom dnes najznámejších pamiatok sveta. Pozývame ťa na prehliadku alternatívnej reality, v ktorej napríklad opera v Sydney nie je takou, ako si ju predstavuješ dnes.
Biely dom
Washington, D.C. bol len rodiacim sa mestečkom, keď George Washington v roku 1792 vypísal súťaž na návrh budúceho sídla prezidenta USA. Prilákalo to mnoho návrhov od profesionálnych architektov až po amatérov, od vyznávačov extravagantných štýlov až po neoklasicistov.
Nakoniec vyhral návrh architekta írskeho pôvodu Jamesa Hobana vychádzajúci z podoby Leinster House, čo bolo bývalé sídlo vojvodu z Leinsteru v Dubline. Od roku 1922 budova slúžila parlamentu Írskeho slobodného štátu.
V našom alternatívnom vesmíre stojí za pozornosť myšlienka, že s veľkým zápalom sa o výstavbu Bieleho domu (inak, tento názov mu dal až prezident Roosevelt) zaujímal aj neskorší tretí prezident USA Thomas Jefferson. Málokto totiž vie, že bol aj architektom. Vyznával najmä grécku a rímsku starovekú architektúru, pretože podľa neho boli práve tieto počiatočné etniká zakladateľmi štátnej správy.
Po obsadení úradu a nasťahovaní sa do Bieleho domu dal Jefferson pristavať stĺpovú verandu a kupolu, čo súviselo s jeho nadšením pre klasickú európsku architektúru. Ktovie, ako by to vyzeralo, keby mal od začiatku na starosti výstavbu Bieleho domu práve on.
Víťazný oblúk
Keby boli veci inak, jedno z najromantickejších miest Európy by nebolo známe pamätníkom Arc de Triomph, ale stavbou L’elephant Triomphal. Áno, naozaj ten názov obsahuje slovo slon a asi môžeme ďakovať Bohu (a príčetným úradníkom), že návrh architekta Charlesa Ribarta sa neuskutočnil.
Súčasný pamätník parížskej metropoly bol inšpirovaný Titovým oblúkom v Ríme a nechal ho postaviť Napoleon Bonaparte po svojom veľkom víťazstve v Slavkove v roku 1805. Avšak, o 45 rokov skôr architekt menom Charles Ribart navrhol šialenejší pamätník – obrovského slona vnútri dutého s komorami, ku ktorým sa dalo dostať točitým stúpajúcim schodiskom.
Zdobená trojposchodová šelma by bola dostatočne veľká na usporiadanie banketov a plesov. Vonku by bola záhrada zavlažovaná cez drenážny systém ukrytý v sloňom chobote. Francúzskych úradníkov to však nezaujalo ani nepobavilo a Ribartov šialený dizajn odmietli.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
