Chicago Tribune Tower
Ambiciózny a mocný novinový magnát Robert McCormick chcel, aby sídlom jeho vplyvného denníka Chicago Tribune bola „najkrajšia kancelárska budova na svete“. Za týmto účelom vyhlásil v roku 1923 súťaž návrhov, ktorá by splnila jeho sen. V reakcii na to 260 architektov z 23 krajín zaplavilo porotu širokou škálou možností.
Víťazom sa stal návrh od Johna Howellsa a Raymonda Hooda, ktorý vyústil do gotického mrakodrapu. Aj keď si vyslúžil množstvo pochvaly zo strany kritikov, na začiatku ním opovrhovala jedna z najvýznamnejších osobností chicagskej školy Louis Sullivan. Podľa jeho slov sa budova „vyvinula z umierajúcich nápadov“.
Howells a Hood vyhrali len tesne, v skutočnosti mnohí z posudzovateľov uprednostňovali druhý návrh od fínskeho architekta Eliela Saarinena. Jeho koncept modernej, minimalistickej, zužujúcej sa veže uvrhol porotu do šialenstva nerozhodnosti.
Hoci nakoniec prehral, označuje sa za toho, kto priniesol do americkej architektúry novú vlnu nápadov oslobodených od stigiem minulosti. Jeho budovy Cleveland’s Key Tower a Charlotte’s Bank of America Corporate Center využívajú prvky toho, čím mohla byť aj Tribune Tower.
Opera v Sydney
Ak existuje niečo, čo jednoznačne definuje Sydney, sú to betónové škrupiny na vode, ktoré ako napnuté plachty lode vytvárajú kostru slávnej opery. Majstrovské dielo je výsledkom práce Jørna Utzona, pričom do súťaže o návrh budovy sa zapojilo viac ako 200 príspevkov. Všetko však mohlo byť inak.
Druhé miesto vo vyhlásenej súťaži vyhral návrh siedmich architektov známych ako Philadelphia Collaborative Group. Ak by vyhral ich dizajn, pri názve Sydney by sa dnes všetkým vybavila pamiatka, ktorá by bola výsledkom kombinácie tvarov ponorky a mušle.
Rovnako ako Utzon, aj skupina siedmich architektov sa inšpirovala neďalekým morom. Chceli vytvoriť špirálovitú štruktúru podobnú tvarom živočícha menom nautilus. Extravagantný dizajn obsahoval vysoké okná pozdĺž celej stavby a strechu opláštenú meďou.
Socha slobody
Ak by sa uskutočnil pôvodný plán Frédérica Bartholdiho, Socha slobody by bola skôr zahalenou moslimskou ženou, ktorá by strážila Suezský prieplav, než rímskou bohyňou Libertas, ktorá bdie nad newyorským prístavom.
Podrobnejšie výskumy totiž ukázali, že pôvodnou víziou sochára bola egyptská roľníčka (fellaha) držiaca fakľu, ktorá mala symbolizovať pokrok v oblasti priemyselného rozvoja Egypta. Monument mal byť vysoký 26 metrov, stál by na podstavci s výškou 14,5 metra. Socha s názvom „Egypt Bringing Light to Asia“ by fungovala ako maják.
Egyptským úradníkom sa však nápad až tak nepáčil, navyše sa ešte spamätávali z nákladov spojených s výstavbou kanála. Zvyšok je známa história: Bartholdi vymenil egyptskú fellahu za Európanku a poslal ju do New Yorku, kde stojí dodnes.
