Tajomstvo prežitia: Časti mozgu spali striedavo
Jedným z najväčších vedeckých prínosov celého experimentu bolo zistenie, ako neuveriteľne adaptívny dokáže ľudský mozog byť v krízových situáciách. Doktor Dement neskôr vo svojich prácach opísal, že Randyho mozog počas neskorších fáz experimentu v podstate „podvádzal“.
Pokročilé neurologické pozorovania ukázali, že zatiaľ čo chlapec mal otvorené oči, rozprával a hral spomínaný pinball, určité špecifické centrá v jeho mozgovej kôre boli v stave hlbokého spánku a regenerovali sa.
Tento fenomén, keď jednotlivé hemisféry alebo ich časti spia striedavo, poznáme najmä u sťahovavých vtákov alebo morských cicavcov, no Randyho pokus dokázal, že v extrémnych podmienkach dokáže tento obranný mechanizmus aktivovať aj človek. Vďaka tomu sa jeho mozog chránil pred úplným kolapsom.
Rekord, ktorý už nikto neprekoná
Dňa 8. januára 1964 o 6:00 ráno Randy Gardner oficiálne ukončil svoj pokus. Nespal presne 264 hodín a 24 minút, čo je 11 dní a 24 minút. Stal sa držiteľom svetového rekordu v najdlhšom období bez spánku.
Po záverečnej tlačovej konferencii, kde Randy napriek obrovskému vyčerpaniu pôsobil prekvapivo výrečne, ho previezli do vojenskej nemocnice. Tam pod dohľadom prístrojov konečne zaspal. Jeho prvý spánok trval 14 hodín a 40 minút. Čo bolo fascinujúce, Randy sa zobudil svieži a jeho spánkové fázy (najmä hlboký spánok a REM fáza) sa vrátili do normálu v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní.
Guinnessova kniha rekordov neskôr kategóriu „najdlhší čas bez spánku“ úplne zrušila. Dôvodom bolo obrovské zdravotné riziko, ktorému by sa prípadní nasledovníci vystavili. Randyho rekord tak zostane navždy oficiálne neprekonaný.
Odkaz pre modernú medicínu a armádu
Výsledky tohto 11-dňového maratónu bdenia dodnes slúžia ako základná učebnicová pomôcka pre spánkovú medicínu, no podrobne ich študovali aj armádne zložky po celom svete. Vojenskí stratégovia vďaka Randymu pochopili presné limity ľudského vnímania pri extrémnych operáciách a zistili, že po štvrtom dni bez spánku už vojak kvôli halucináciám a paranoji prestáva rozlišovať priateľa od nepriateľa.
Príbeh mladého stredoškoláka tak definitívne pochoval mýtus, že nedostatok spánku sa dá dlhodobo prekonať silnou vôľou či tvrdým tréningom, a potvrdil, že biologická potreba spánku je rovnako neúprosná ako potreba kyslíka či vody.
Temná stopa v starobe
Hoci sa po experimente zdalo, že sedemnásťročný mladík vyviazol z tohto nebezpečného pokusu bez akýchkoľvek následkov, nebola to úplná pravda. Randy prežil dlhý a relatívne zdravý život, no prebdené dni si ho počkali v starobe.
V neskoršom veku začal trpieť fatálnou, chronickou nespavosťou. Sám Randy v rozhovoroch priznal, že desiatky rokov po pokuse sa jeho spánkový cyklus definitívne pokazil. Boli noci, keď nedokázal zažmúriť oko a prežíval rovnaké pocity úzkosti ako v roku 1964.
Príbeh Randyho Gardnera tak zostáva nielen fascinujúcim míľnikom vo výskume spánku, ale aj varovným prstom, že s biologickými hodinami nášho tela sa neoplatí zahrávať.
