Slovenský potravinársky priemysel sa ocitol na prahu priepasti, kde sa sny o sebestačnosti rozplývajú v tieni zatvorených brán kľúčových fabrík. Správa o konci jedného z dvoch posledných cukrovarov na našom území nie je len lokálnou hospodárskou stratou. V čase, keď globálna neistota klope na dvere, sa Slovensko dobrovoľne vzdáva kontroly nad základnými komoditami. Vystavuje tak svojich občanov napospas importu a diktátu zahraničných koncernov.
Kým okolité štáty pumpujú do svojich spracovateľských kapacít stovky miliónov eur, aby v čase dopytovej krízy ochránili domáci trh, slovenskí producenti stoja v nerovnom boji takmer s prázdnymi rukami. Ako informoval web Topky, odborníci varujú, že ak štát okamžite nezmení kurz a nezačne investovať do potravinárskej vertikály s rovnakou vervou ako do poľnohospodárov, čoskoro budeme zo zahraničia dovážať nielen exotické ovocie, ale aj základný chlieb a cukor.
„Zatvorenie jedného z dvoch posledných cukrovarov, ktorý tvorí takmer 50 % spotreby Slovenska v cukre, je zdvihnutým prstom pre štát. Ak všetky krajiny naokolo podporujú svoje spracovateľské potravinárske kapacity stovkami miliónov eur a Slovensko takmer nulou, slovenské podniky na spoločnom európskom trhu masívne strácajú konkurencieschopnosť,“ uviedol Milan Lapšanský, generálny sekretár Slovenskej spoločnosti mlynárov (SSM).
V problémoch sa topí aj mlynský sektor
Situácia je kritická najmä v mlynskom sektore, kde výroba pšeničnej múky medziročne klesla o viac ako desatinu. Dovoz tejto základnej suroviny zo zahraničia už atakuje psychologickú hranicu 100-tisíc ton. Domáci mlynári pritom disponujú modernými technológiami. Tie by dokázali bez problémov pokryť kompletný slovenský dopyt, keby im trh nekládol polená pod nohy.
Podľa Lapšanského nesú veľký podiel viny zahraničné obchodné reťazce, ktoré sa nesprávajú spoločensky zodpovedne. „Zahraničné reťazce čoraz viac dovážajú potraviny zo zahraničia a na slovenské výrobky dávajú neprimerane vysoké obchodné prirážky, čím ich ľuďom predražujú. Štát musí okamžite zasiahnuť podporami domácich podnikov a reguláciou výšky prirážok, inak domáce potravinárstvo skolabuje,“ varuje mlynársky sekretár.
Dvojaký meter
Zároveň poukazuje na dvojaký meter nadnárodných hráčov. Zdá sa ako zjavné, že zahraniční vlastníci sa orientujú výhradne na maximalizáciu zisku a k slovenskému trhu pristupujú inak než k svojmu domácemu v Nemecku či inde v západnej Európe. Tento prístup podľa SSM vytvára nebezpečné prostredie, v ktorom sú domáci spracovatelia vytláčaní na okraj záujmu.
Obavy vyvoláva aj postupná integrácia Ukrajiny, jedného z najväčších svetových producentov pšenice, na spoločný európsky trh bez prísnych pravidiel. Slovenskí mlynári volajú po prijatí Národnej stratégie na podporu slovenských potravín, ktorá by obránila funkčné spracovateľské vertikály pred nekontrolovaným dovozom komodít, ktoré nemusia spĺňať prísne normy EÚ.
„Zásadne nesúhlasíme, aby Ukrajina vstúpila do Európskej únie bez splnenia všetkých kritérií, len na základe pochybného politického rozhodnutia,“ zdôrazňuje Lapšanský. Podľa neho sa stáva neakceptovateľným, aby ukrajinskí producenti dovážali tovar bez kontroly dodržiavania podmienok, ktoré sú pre slovenských roľníkov a potravinárov povinné a nákladné.
Potraviny dražejú a v krajnom prípade môžu zmiznúť
Investičný dlh v slovenskom potravinárstve je obrovský a štát sa doteraz sústredil predovšetkým na primárnu produkciu u poľnohospodárov. Spracovatelia však zostali na vedľajšej koľaji, čo pri prvej vážnejšej krízovej situácii môže viesť k šoku. Importované potraviny sa totiž môžu stať nielen extrémne drahými, ale v horšom prípade môžu z pultov úplne zmiznúť.
Slovenská spoločnosť mlynárov, ktorá zamestnáva stovky ľudí v regiónoch, preto apeluje na politikov naprieč celým spektrom. Ochrana zdravia spotrebiteľov a potravinová sebestačnosť musia byť prioritou, nie len predvolebným heslom. Bez strategickej podpory domácich výrobcov sa Slovensko stane len odbytiskom pre cudzie prebytky pochybnej kvality.
Záchrana zvyšných cukrovarov a mlynov je poslednou šancou, ako udržať potravinovú suverenitu krajiny. „Pri prvej krízovej situácii totiž môžeme s prekvapením zistiť, že za importované potraviny sa bude platiť veľmi veľa, ak ich vôbec bude odkiaľ doviezť,“ uzatvára Lapšanský s jasnou výzvou, aby štát začal konečne konať skôr, než bude neskoro.
