9. Objavil sa s očami ako taniere a hneď na úvod zahlásil, že si zabudol peňaženku. Prvé kolo som teda zatiahla ja. Všetky drinky do seba hádzal závratnou rýchlosťou. Asi po polhodine navrhol, že sa presunieme do baru, kde mu vraj kamaráti požičajú peniaze. Po ceste nezmyselne bľabotal, očividne bol mimo. V momente, keď mu zazvonil mobil, využila som príležitosť a bez slova som zmizla.
10. Prišla som po neho autom a hneď od začiatku sa sťažoval úplne na všetko. Na moje auto, spôsob jazdy, hudbu, ktorú počúvam. Vraj som príliš tichá (v tom čase som už rozmýšľala, ako sa rýchlo vypariť). Zaklincoval to vetou: „Neviem sa dočkať, až ťa predstavím kamošom. Oni totiž neveria, že vôbec existuješ.“
11. Prvé rande s vojakom. Celú večeru mi vysvetľoval, prečo sú striptérky v Toronte lepšie než tie u nás. Aby som zmenila tému, opýtala som sa ho, či v armáde absolvoval nejaké dobrovoľnícke misie. Okamžite podráždene vyštekol: „Robíš si srandu? Išiel som do armády zabíjať ľudí, nie im pomáhať!“
12. Išli sme autom a keď som zastavila pred reštauráciou, aby som zaparkovala, prekvapil ma poznámkou: „Počkaj, vystúp. Radšej to zaparkujem ja, ženy totiž nevedia pozdĺžne parkovať.“
13. Odskočil som si na toaletu a mobil som nechal ležať na stole. Kým som bol preč, každému ženskému menu z mojich kontaktov stihla poslať správu s textom: „Chýbaš mi.“
14. Celý večer dokázala rozprávať len o svojom ex. Nakoniec som to nevydržal a opýtal sa jej, či sa k nemu nechce radšej vrátiť. Úplne vážne na mňa pozrela a spýtala sa: „Ja fakt neviem, mala by som?“ Potom vytiahla mobil a ukázala mi jeho fotku. V tej chvíli som netušil, či sa smiať alebo plakať.
15. Pozval mňa aj kamarátku zahrať si s jeho partiou vybíjanú. Všetko prebiehalo fajn, síce sa viac venoval svojim kamošom než mne, no bolo mi to jedno, veď som tam nebola sama. Pohoda sa však skončila na parkovisku, kde sme sa s kamarátkou pokojne rozprávali. Odrazu sa zjavil spoza rohu a celou silou mi vrazil loptu rovno do brucha so slovami: „Heeej, rovno do čierneho!“ Okamžite som sa otočila na kamarátku a povedala jej, že odchádzame. Už nás nebolo.
16. Mali sme sa stretnúť na obed o jednej popoludní. Dorazila však úplne opitá. Po jedle ma navyše zavolala k sebe domov s ľahostajnou poznámkou: „Neboj sa, môj malý má iba dva roky. Ani si nevšimne, že tam budeš.“ Toho dieťaťa mi je doteraz úprimne ľúto.
Čítaj ďalej: Povaha je viac ako krása. Tieto nároky na partnera sa menia spolu s vekom
