Mýty a legendy rôznych národov ponúkajú viacero pozoruhodných a neraz aj strašidelných príbehov o rôznych nadprirodzených potvorách. Jedným z takých je aj mytologická obluda či zlý duch Wendigo, s ktorým sa môžeme stretnúť v mýtoch pôvodných obyvateľov Ameriky či Kanady. Niečo viac si o ňom povieme práve v tomto článku.
Ľudožravá obluda
Wendigo je meno pre netvora či zlého ducha, ktorý požiera ľudské mäso. Je popisovaný ako tvor s mimoriadne chudým telom, vystupujúcimi kosťami, žltými tesákmi a krvavými perami. Má ísť o veľkú bytosť, vysokú viac ako 4 metre s veľkými pazúrmi. Sprevádza ho aj charakteristický hnilobný zápach.
Často sa v jeho popise objavujú aj parohy, ktoré mu vyrastajú z hlavy. Rôzne indiánske kmene Wendigo popisujú viac-menej podobne, hoci niekoľko rozdielov by sme predsa len našli. Zhodujú sa však, že ide o nesmierne zlé stvorenie, ktoré sa živí výhradne ľuďmi. Tradovalo sa, že každá porcia mäsa Wendigo viac posilní, ale zároveň umocní aj jeho hlad.
S vierou v túto bytosť sa stretávame v rôznych algonkinských kmeňoch, ktoré dodnes žijú v Severnej Amerike a Kanade. V niektorých príbehoch sa objavuje ako hmotná príšera, inokedy má skôr podobu zlého ducha. Indiáni si Wendigo spájali so smrťou, skazenosťou, chorobami či hladomormi. Príbehy o ňom si často rozprávali počas zimy či v prípadoch, že úroda bola slabá a nebolo čo jesť. Podľa znalcov indiánskeho folklóru je Wendigo metaforou smrti.
Metaforický význam
Indiáni verili, že duch Wendiga je vyvolaný vždy, keď človek nemá čo jesť, a preto, aby prežil, je ochotný zabiť iného človeka a zjesť jeho mäso. Hoci bezpochyby ide o mytologickú obludu, podľa všetkého má nejaké reálne jadro. Indiáni totiž často ostávali vydaní napospas krutej prírode. Poznali ju síce dobre a prispôsobovali jej aj svoj život, ale aj tak sa viackrát stalo, že ich na love prekvapila silná snehová víchrica a uväznila ich na nejakom izolovanom mieste.
Pokiaľ chceli členovia kmeňa prežiť, neostávalo im nič iné, len živiť sa mäsom svojich druhov, ktorí podľahli mrazom. Zároveň sa tvrdilo, že človek môže byť posadnutý Wendigom aj v prípade, ak je chamtivý, nenásytný a všetko chce mať len pre seba. Viaceré kmene preto kládli dôraz na skromnosť a viac než na egoizmus sa spoliehali na spoluprácu viacerých ľudí. Verili totiž, že tak Wendigu nedajú žiadnu šancu. A pokiaľ sa tak stane, Wendigo zomrie na vyhladovanie, čo je zrejme jediný spôsob, ako túto obludu zabiť.
Znalci legiend pôvodných obyvateľov Ameriky sa zhodujú, že Wendigo bolo často vnímané ako symbol či metafora. Označovali sa ním ľudia, ktorí boli nevyrovnaní, mali sklony k chamtivosti a egoizmu. Verilo sa tiež, že ním boli posadnutí násilníci a iní zločinci, ktorí sa dopúšťali vrážd či znásilnení na členoch vlastného kmeňa.
Dá sa povedať, že išlo o ľudí, ktorí sa správali deštruktívne, čím ohrozovali život celej populácie. Často boli z kmeňa vyhnaní či popravení. Stojí za zmienku, že pre amerických Indiánov boli Wendigom posadnutí aj kolonialisti z Európy. Tí sa na kmeňoch dopúšťali vyslovenej genocídy, plienenia, ničili ich tradičnú kultúru, nehovoriac už o tom, že im ukradli ich zem. Pre indiánov tak išlo o ľudí, ktorí na nich kanibalizovali (metaforicky povedané), teda o ľudí posadnutých zlým Wendigom.
Môže existovať?
Zmienili sme sa síce, že Wendigo je folklórnou bytosťou, akých majú viaceré kmene či národy obrovské množstvo, ale napriek tomu svojím spôsobom zrejme naozaj existuje. Psychiatri totiž počiatkom 20. storočia identifikovali zvláštnu psychózu, ktorej dali meno Wendigo psychóza. Tá sa prejavuje neovládateľnou túžbou jesť ľudské mäso, prípadne strachom, že sa z človeka stane kanibal.
Zaujímavé je, že z histórie poznáme viacero prípadov, keď k Wendigo psychóze podľa všetkého naozaj došlo. V roku 1878 lovec Swift Runner zavraždil svoju ženu a päť detí, ktorých následne zjedol. Nebol k tomu však prinútený žiadnymi krajnými okolnosťami a k dispozícii mal slušné zásoby potravín. Preto je pravdepodobné, že trpel práve Wendigo psychózou. Napokon padol do rúk polície a bol popravený.
Za zmienku stojí aj prípad jezuitských misionárov, ktorí medzi rokmi 1632 až 1673 pobývali v Amerike a veľa času strávili aj medzi indiánskymi kmeňmi. V kronike Relations des Jésuites de la Nouvelle-France sa dočítame o prípadoch, ktoré by mohli byť charakterizované ako Wendigo psychóza. Popisuje sa v nich prípad mužov, ktorí sa ocitli v dôsledku zlého počasia odrezaní od sveta, postupne zošaleli a požierali jeden druhého, vrátane žien a detí.
Názory modernej psychiatrie na Wendigo psychózu sú rôzne. Podľa mnohých odborníkov nejde o skutočnú poruchu, ale skôr o akýsi konštrukt, ktorý si vymysleli antropológovia na základe mýtov a neoverených historiek. Faktom ale ostáva, že viacero takýchto znepokojivých prípadov bolo naozaj zdokumentovaných. Mohli teda pôvodní obyvatelia Ameriky vedieť o Wendigo psychóze dlho predtým, než túto možnosť začala pripúšťať veda?
Odraz v kultúre
Wendigo patrí zrejme k najznámejším postavám indiánskej mytológie. Je to celkom pochopiteľné, keďže príbehy o ňom sú plné krvi, brutality a strachu. Niet sa teda čo čudovať, že s Wendigom sme sa mohli stretnúť vo viacerých filmoch, seriáloch či knihách.
Spomenúť môžeme napríklad poviedku The Wendigo od kultového hororového spisovateľa Algernona Blackwooda. Odkazy na túto bytosť nájdeme aj u Stephena Kinga či v komiksoch od Marvelu. Čo sa týka filmov, oplatí sa venovať pozornosť zaujímavému kanibalskému hororu Vyhladovaní (ktorý sa nakrúcal aj na Slovensku) od Antonie Bird.
Mýtus o Wendigu v ňom tvorí základnú príbehovú kostru. Hlavné úlohy stvárnili Guy Pearce, Robert Carlyle či David Arquette. Wendigom sa inšpirovali aj tvorcovia hororu Dark Was the Night z roku 2014.
