Čarodejnícke procesy si spájame najmä s Európou. Začali približne v 13. storočí a trvali až do 18. storočia. Inkvizícia v tomto období prenasledovala, mučila a popravila tisíce nevinných ľudí, z ktorých drvivú väčšinu tvorili ženy. O niekoľkých prípadoch sme ti priniesli aj články na EMEFKA. V koloniálnej Amerike bola ale situácia trochu odlišná.
Inkvizícia tam síce nepôsobila, ale viera v mágiu, čarodejnice či démonov bola medzi osadníkmi pevne zakorenená. Aj na americkom kontinente teda dochádzalo k prenasledovaniu čarodejníc, hoci procesy boli skôr sporadické a počet obetí výrazne nižší než v Európe.
Medzi tie najznámejšie a najdesivejšie ale bezpochyby patria procesy v mestečku Salem v štáte Massachusetts. Tie sa stali symbolom nekontrolovanej paranoje a náboženskej hystérie.
Detské výmysly, ktoré sa vymkli kontrole
Salemské procesy sa začali odvíjať vo februári 1692. Mestečko Salem bolo domovom bigotných puritánov, ktorých každodenný život riadilo náboženstvo a ženy v ich očiach nemali prakticky žiadne práva.
Na začiatku celého prípadu boli dve dievčatká: Abigail Williams (12 rokov) a jej sesternica Betty Parris (9 rokov). Betty bola dcérou reverenda Samuela Parrisa, Abigail jeho neter. Reverenda začalo vo februári veľmi znepokojovať ich správanie.
Obe dievčatá prepadali podivným záchvatom, vydávali zvláštne zvuky a zvíjali sa na zemi. Parris na nič nečakal a požiadal o pomoc pastora Johna Halea z mestečka Beverly, ktoré sa nachádzalo len kúsok od Salemu.
Hale dievčatá prezrel a usúdil, že ich správanie je znakom čarodejníckej aktivity. Podľa neho na Betty a Abigail niekto zoslal kliatbu. Aby toho nebolo málo, podobné záchvaty začali mať aj ďalšie dievčatá zo Salemu, menovite Ann Putnam, Elizabeth Hubbard, Elizabeth Booth, Susannah Sheldon, Mercy Lewis, Mary Walcott a Mary Warren.
Netrvalo dlho a obyvatelia sa z ich úst dozvedeli prvé mená tých, ktorí im mali počarovať. Ako prvú obvinili otrokyňu Titubu, ktorá pochádzala pravdepodobne z Barbadosu.
Abigail a Betty tvrdili, že Tituba im rozprávala príbehy o čarodejniciach a woodoo. Ona sama spočiatku všetky obvinenia popierala, ale Samuel Parris sa z nej rozhodol priznanie dostať násilím. Kruto ju bil, čím si vynútil jej priznanie. Tvrdila, že k nej začal prehovárať diabol a presviedčal ju, aby škodila deťom v Saleme.
Priznala sa tiež k praktikovaniu čiernej mágie, ktorú sa naučila na Barbadose. Vzhľadom na to, že Tituba sa priznala, nebola popravená, ale posadená za mreže. Počas svojho výsluchu ale tiež ako čarodejnice označila ďalšie dve ženy zo Salemu, išlo o Sarah Good a Sarah Osborne. A Abigail Williams a Betty Parris jej tvrdenia horlivo potvrdili.
Prvé obvinené
Good bola chudobná a okolie ju nemalo príliš v láske, keďže ju považovalo za žobráčku (susedov často prosila o jedlo). Pozerali na ňu ako na čudáčku, ktorá stála na okraji komunity. To bol zrejme aj dôvod, prečo ju dievčatá označili ako čarodejnicu. Tomu ešte pomohol aj jej vlastný manžel William Good, ktorý sa sťažoval na jej správanie a fakt, že si ako manželka „neplní svoje povinnosti“.
Druhá obvinená Sarah Osborne tiež predstavovala „ideálnu obeť“. Kvôli dlhej chorobe sa viac ako tri roky neukázala v kostole, čo bol v očiach puritánov prvý znak toho, že niečo nie je v poriadku. Okrem toho mala spory s rodinou Putnamovcov, ktoré sa riešili súdnou cestou.
Historici špekulovali, že o obvinenie Osborne sa mohli postarať práve Putnamovci, ktorí v ňom videli možnosť, ako sa jej zbaviť. Obe ženy boli zatknuté a posadené do väzenia. Pred súdom odmietali akúkoľvek vinu.
Osborne krutý žalár napokon nevydržala a zomrela ešte pred vyrieknutím rozsudku. Súd Sarah Good však prebehol. Hneď pri prvom pojednávaní sa dievčatá v jej prítomnosti začali zvíjať, hádzať o zem a vydávať bizarné škreky. To bol pre súd jasný dôkaz, že Good je vyslankyňou temných síl. Odsúdili ju na trest smrti obesením.
Obvinenia pribúdajú
Týmto to ale neskončilo. Dievčatá Salemu roztočili hrozivú špirálu strachu, hystérie a paranoje. Označovali ďalších a ďalších obyvateľov mesta, teraz už išlo nielen o outsiderov, ale aj vážených a rešpektovaných ľudí. Boli medzi nimi najmä ženy, ale aj muži.
Obvineniami sa „riešili“ susedské spory, nepohodlní boli skrátka označení ako diablovi pomocníci. Stačila tiež vyjadrená pochybnosť nad tým, či dievčatá hovoria pravdu. Na to doplatila Martha Corey. Tá bola známa ako veľmi zbožná a dobrá žena.
Daň za jej pochybnosť prišla rýchlo, dievčatá ju obvinili z čarodejníctva. Corey obvinenia odmietala a tvrdila, že ide o výmysly hysterických detí. Abigail a ďalšie dievčatá ale sudcom povedali, že tieto slová jej do ucha šepká akási temná postava.
Tú si puritáni okamžite stotožnili so Satanom a o vine Corey bolo rozhodnuté. Práve na podobných „dôkazoch“ stáli takmer všetky rozsudky smrti v Saleme. Dnes sa to zdá neuveriteľné, ale sudcovia boli ochotní uznať vinu na základe hysterických výkrikov niekoľkých sfanatizovaných dievčat.
Obesených bolo 18 nevinných
Obvinených stále pribúdalo. Prvým mužom, ktorý bol obvinený z čarodejníctva, bol farmár John Proctor. Už nejaký čas predtým označili ako čarodejnicu aj jeho manželku Elizabeth. Tej zachránil život fakt, že bola tehotná. Puritáni jej teda rozsudok smrti odložili. Medzi ďalšími obvinenými bol napríklad aj 81-ročný Giles Corey (manžel Marthy), Bridget Bishop, Mary Warren či Elizabeth Howe. Celkovo sa ich počet vyšplhal až na dvesto.
Z nich bolo za vinných uznaných 30 ľudí, pričom 18 dostalo trest smrti obesením. Giles Corey bol mučený s cieľom, aby sa priznal. Jeho kati mu na hruď ukladali ťažké kamene, ktoré mu drvili telo. Corey svoju vinu popieral, mučenie ale neprežil. Tí, ktorí sa priznali a oľutovali, niekedy skončili „len“ vo väzení. V ňom zomrelo ďalších päť ľudí. Hystéria v Saleme trvala takmer celý rok.
Proti procesom sa ale začali čoraz hlasnejšie ozývať obyvatelia mesta. Na popravisku totiž končili ľudia, ktorých poznali ako čestných a dobrých občanov, a nedôvera vo výpovede Abigail Williams a ostatných dievčat stále narastala.
Napokon sa proti procesom obrátil aj John Hale, pravdepodobne preto, lebo medzi obvinenými skončila aj jeho vlastná manželka. Guvernér William Phips ešte v októbri 1692 nariadil rozpustenie súdu a prípady predal Najvyššiemu súdu.
Stojí za zmienku, že v tejto dobe už do hľadáčika obvinených spadala aj Phipsova manželka. Phips mal vážne pripomienky k priebehu procesov. Prekážalo mu, že rozsudky stáli na pochybných dôkazoch a opierali sa hlavne o nedokázateľné tvrdenia malých dievčat.
Vyhlásil tiež, že existuje veľké podozrenie, že na popravisku skončili nevinní ľudia. Okamžite teda nariadil zastavenie procesov a Najvyšší súd v roku 1693 všetkých uväznených zbavil obvinení a prepustil.
Oficiálne ospravedlnenie
Rodiny nespravodlivo popravených a uväznených sa po skončení procesov začali domáhať odškodnenia a očistenia mena svojich blízkych. Súd im prisúdil finančné kompenzácie a po preskúmaní prípadov vyhlásil, že došlo k fatálnemu pochybeniu sudcov.
Tí sa tri roky po salemskej hystérii za svoje konanie ospravedlnili s tým, že ich „ruku viedol sám Satan“. V roku 1697 Massachusettský súd vyhlásil deň pôstu, aby si pripomenul pamiatku všetkých popravených. V roku 1711 došlo k očisteniu mien všetkých obvinených. Oficiálne právne zrušenie rozsudkov ale prebehlo až v roku 1957.
Čo sa stalo s dievčatami, ktoré procesy odštartovali? O živote Abigail Williams ďalej nie je nič známe (hoci sa špekulovalo, že sa z nej stala prostitútka v Bostone). Rovnako tak o Elizabeth Hubbard, hoci niektoré zdroje tvrdia, že sa neskôr vydala a mala štyri deti. Dátum jej smrti ale nepoznáme. Betty Parris ale po celý život trvala na tom, že jej obvinenia boli pravdivé.
Vydala sa, mala niekoľko detí a zomrela v roku 1760 ako 77-ročná. Mercy Lewis sa po procesoch odsťahovala do Bostonu, kde porodila syna. Mary Walcott sa tiež vydala a mala niekoľko detí.
Ann Putnam sa v roku 1706 ako jediná z celej skupiny za svoje konanie verejne ospravedlnila. Tvrdila, že nekonala z nenávisti ani zo zloby, ale bola zvedená Satanom. Zároveň prosila Boha, aby jej odpustil. Zomrela v roku 1716 vo veku 37 rokov. O osudoch zvyšných dievčat neexistuje dostatok spoľahlivých záznamov.
Salemské procesy sa dočkali zasväteného skúmania od historikov, psychológov, psychiatrov či sociológov. Tí sa snažili vysvetliť, ako k takejto tragédii vôbec mohlo dôjsť. Prečo si malé dievčatá vymysleli príbehy o čarodejniciach a neváhali poslať na popravisko nevinných ľudí?
Otrava jedlom či masová hystéria?
Niektorí bádatelia nadhadzovali možnosť, že v Saleme mohlo dôjsť k otrave z potravín, konkrétne z kukuričného chleba. Je možné, že kukurica obsahovala námeľ, ktorým sa dievčatá otrávili. Otrava mohla vyvolať halucinácie či svalové kŕče. Iní odborníci to ale nepovažujú za pravdepodobné, pretože v takom prípade by podobné príznaky muselo mať oveľa viac ľudí, nielen skupina malých dievčat.
Iní zase poukazovali, že salemské procesy vyrašili zo spoločenskej klímy danej doby a extrémneho výkladu Biblie amerických puritánov. Ďalší tvrdili, že motívom dievčat mohol byť proste podivný žart či túžba po pozornosti, ktorá sa vymkla kontrole.
Experti, ktorí čarodejnícke procesy (nielen v Saleme) dlhodobo skúmali, sa prikláňajú skôr k názoru, že došlo k masovej psychogénnej chorobe, teda masovej hystérii. Tá bola navyše živená silným náboženským fanatizmom.
Salemské procesy ako alegória paranoje
Procesy v Saleme sa stali smutným symbolom prenasledovania čarodejníc v Amerike a ako námet si ich zvolilo mnoho umelcov, spisovateľov či filmárov. Za zmienku stojí napríklad legendárna divadelná hra The Crucible od Arthura Millera, ktorá mala premiéru v roku 1952 a knižne vyšla aj v češtine (ako Čarodějky ze Salemu).
Miller ju poňal ako alegóriu na obdobie takzvaného mccarthizmu, ktoré rozpútal senátor Joseph McCarthy. Ľudia boli vtedy obviňovaní a ostrakizovaní pre podozrenie zo špionáže pre Sovietsky zväz či z toho, že sú sami komunisti. Museli sa zodpovedať pred špeciálnymi komisiami a často boli úplne bez dôkazov uznaní za vinných. Medzi obete tohto obdobia patril aj samotný Miller. Ten v hre oproti histórii urobil niekoľko zmien.
Žiarlivosť ako spúšťač procesov
Abigail Williams má v hre 17 rokov (a nie 11) a John Proctor okolo 30-40 rokov (a nie 60). Miller si tiež vymyslel, že Williams a Proctor boli kedysi milenci. V skutočnosti to tak nemohlo byť už len kvôli ich veku. Navyše sa pred procesmi pravdepodobne ani nepoznali. V Millerovom diele je celá hystéria odštartovaná žiarlivosťou Abigail, ktorá chcela odstrániť Johnovu manželku Elizabeth a mať ho len pre seba.
Hra sa spočiatku stretla s chladným prijatím, dnes ale patrí k nesmrteľným klasikám svetovej literatúry. Dočkala sa aj dvoch filmových adaptácií, prvá prišla už v roku 1957 a režíroval ju Raymond Rouleau.
Druhá a známejšia adaptácia dorazila do kín v roku 1996. Jej réžie sa chopil Nicholas Hynter, pričom scenár napísal sám Arthur Miller. Johna Proctora stvárnil Daniel Day-Lewis a Abigail Williams Winona Ryder. Miller si odniesol aj nomináciu na Oscara za najlepší adaptovaný scenár.
Narážky na salemské procesy sa objavili v ďalšom množstve rôznych filmov či seriálov, často hororových. Ako inšpiračný zdroj pre svoj horor Čarodejnica ich uviedol aj režisér Robert Eggers. Jeho príbeh sa síce odohráva niekoľko desiatok rokov pred hystériou v Saleme, ale okrem iného výrazne čerpá zo súdnych dokumentov a výpovedí.
