Niektoré veci, ktoré sa udiali v histórii, sú také desivé, že by sme na ich existenciu radšej pozabudli. Lebo keby to tak nebolo, museli by sme priznať, že ľudská rasa je niekedy pekne zvrátená a život je vo svojej podstate vlastne krutý.

1. Až do konca osemdesiatych rokov minulého storočia sa v medicíne nepoužívala anestézia pri novorodených bábätkách. Doktori totiž verili, že dieťa, ktoré na tento svet prišlo len nedávno, a teda nemá viac ako jeden rok, nemôže cítiť bolesť, a tak pri vážnych chirurgických zákrokoch používali nanajvýš lokálne umŕtvenie, väčšinou ním však „neplytvali“ vôbec.

Otázka, aký majú novorodenci prah bolesti, ostala bez jasnej odpovede niekoľko desiatok rokov, ale dnes už, našťastie, vieme, že akékoľvek dieťa – dokonca aj to ešte nenarodené – cíti bolesť rovnako ako dospelý človek.

2. V roku 1911 bola situácia s opustenými deťmi vo Francúzsku naozaj alarmujúca – siroty v detských domovoch boli často vysielané na nútené práce do tovární, kde sa vôbec nehľadelo na ich vek a pracovali v rovnako nebezpečných podmienkach ako ich dospelí kolegovia.

Tie deti, ktoré sa do detských domovov nezmestili, ostali na ulici a museli sa o seba starať, ako len vedeli. Jedna francúzska nemocnica sa problematiku preplnených sirotincov rozhodla riešiť naozaj kurióznym spôsobom – tombolou, ktorej hlavnou cenou boli malé bábätká. Najhoršie na tom je, že v tom čase mali ľudia taký chorý vzťah k deťom, že im čosi podobné ani neprišlo šialené.

3. Keď niekto povie slovné spojenie „strach z vody“, väčšina z nás ho automaticky priradí k nejakým obrovským a už na prvý pohľad nebezpečným živočíchom, ktoré žijú pod hladinou. Asi len málokto si spomenie na to, že vo vode môže hroziť aj iná katastrofa, ako tá spôsobená obrovským žraločím chrupom so siedmimi radmi zubov.

Jednu z týchto katastrof môže predstavovať napríklad parazit naegleria fowleri, ktorý sa cez nos prebojuje až k ľudskému mozgu a začne ho pomaly a postupne rozožierať. Znie to ako strašidelná historka, ktorá má odstrašiť malé deti od kúpania sa v špinavých vodách, no, bohužiaľ, je to pravda.

4. V časovom intervale jedného mesiaca zomrelo v roku 1978 pod rukami Richarda Chasa šesť ľudí. Po tom, čo vyšli na povrch všetky okolnosti jeho zločinov, si vyslúžil prezývku „upír zo Sacramenta“, keďže svoje obete nielen vraždil, ale dokonca z nich potom aj vycucal krv.

Jednou z jeho obetí bola Teresa Wallin, ktorú najprv usmrtil a neskôr si užíval pohlavný styk s jej mŕtvym telom, zatiaľ čo ju opakovane bodal mäsiarskym nožom do chrbta. Po odbavení jej odrezal bradavku a cez prsník začal vysávať krv. To, že Teresa bola v tom čase v treťom mesiaci tehotenstva, je už snáď len veľmi temnou čerešničkou na torte.

5. Keď už sme pri tých vrahoch a vraždách, asi by bolo vhodné spomenúť, že za svoj život sa len tak-tak vyhneš smrti možno až tisíc ráz, a ani o tom nebudeš vedieť. Dosť to závisí od faktu, či žiješ vo veľkom, alebo malom meste, a teda aj od toho, koľko ľudí si za deň schopný stretnúť.

Ľudia z malých miest či dedín sa v priemere za život vyhnú nešťastnému koncu zhruba 16-krát, kým u obyvateľa veľkomesta sa vie toto číslo vyšplhať až na tisíc. Problém je v tom, že aj totálny maniak, úchyl či sériový vrah môže navonok pôsobiť ako úplne normálny človek.

Živým dôkazom toho je aj násilný sériový vrah Ted Bundy, ktorý počas dňa pracoval ako operátor tiesňovej linky a volával záchranku ľuďom, ktorí chceli spáchať samovraždu. Za maskou človeka s dobrým srdcom sa však skrýval psychopat, ktorý uniesol, znásilnil a následne zavraždil až tridsať ľudí.

6. Vo vedeckej sfére nejde vždy všetko podľa plánu, dokonca by sa dalo povedať, že sa niektoré veci vedia aj pekne posr*ť. Vedci, ktorí v roku 2006 skúmali na Islande najstaršieho žijúceho živočícha na svete, o tom pravdepodobne môžu napísať aj knihu.

Mušľa, ktorá bola predmetom výskumu, mala neuveriteľných 507 rokov a odborníkom prišlo na um túto mušľu otvoriť a skontrolovať, ako sa jej darí. Očividne to však nebol najlepší nápad tohto tisícročia, keďže pri otváraní porušili schránku a mušľa zomrela. No a vysvetli toto svojmu šéfovi…

7. Denne padne až 27 000 stromov za vlasť len preto, aby si si mohol po veľkej potrebe utrieť zadok. Je to naozaj závratné číslo, keď si predstavíme, že sa rozprávame o toaletnom papieri. Nikto, samozrejme, nechce presadiť ideu, aby sme sa opäť raz vrátili k starým dobrým lopúchom – táto situácia je rozhodne riešiteľná aj inak. Napríklad tým, že sa na výrobu takéhoto papiera začnú využívať iné recyklované materiály.

8. Ročne zomrú tisícky ľudí, ktorí by sa mohli za svoj nepekný osud poďakovať lekárovmu nečitateľnému rukopisu. Teda, keby boli ešte nažive, samozrejme. Sedemtisíc ľudí ročne nahodí drevené pyžamo len preto, že jeden doktor nedokázal prečítať, čo napísal iný doktor, a tak sa rozhodol staviť všetko na svoj šarm a vrodenú schopnosť improvizovať. A dopadlo to naprd.

Síce už aj medicína objavuje čará moderných vymožeností a množstvo predpisov, receptov a zdravotných správ sa už dnes píše elektronicky, stále sú však miesta, kde takéto pomôcky ešte nemajú. Ostáva teda len dúfať, že tam dorazia skôr, ako všetci pomrieme.

9. Ak by si bol naozaj psychopat najväčšieho kalibru, tak by si si mohol vyrobiť meč z krvi svojich nepriateľov. Musel by si zabiť presne 359 ľudí, aby si z ich krvi vyťažil dostatok železa na výrobu tohto unikátneho bojového náčinia.

Ak by si bol o trochu menší psychopat a vo výsledku vlastne nechcel nič iné, len deväťtisíc nových ceruziek, stačilo by ti zniesť z tohto sveta len jedného. V tele jedného človeka je totiž dostatok uhlíka na to, aby si mohol písacími potrebami zásobovať celé menšie mesto.

10. Ľudia, ktorí prídu o život počas výstupu na Mount Everest, tam vo väčšine prípadov ostanú aj po smrti. Navždy. Teda, dokiaľ sa ich telá nerozložia. Helikoptéry sa totiž nevedia dostať do takejto výšky a výstup na túto horu je natoľko nebezpečný, že by bolo nelogické posielať živých ľudí, aby znášali dolu mŕtve telá. Posledná tretina tohto kopca teda vyzerá ako výstražné a desivé pohrebisko.

11. A na záver – toto je fotografia zobrazujúca samotu vo svojej najhlbšej podstate. Na snímke sa totiž nachádzajú všetci obyvatelia Zeme, vrátane Neila Armstronga a Buzza Aldrina, ktorí sú na palube zobrazeného Apolla 11. Sú tam teda úplne všetci ľudia, ako živí, tak i mŕtvi, okrem jedného jediného človeka. Chýbajúci článok je Michael Collins, tretí člen tejto vesmírnej expedície, ktorý bol v tom čase sám na obežnej dráhe Mesiaca.