Desivý príbeh dievčaťa, ktoré bolo hospitalizované. Ako to vyzerá na slovenskej psychiatrii?

Po prečítaní tohoto článku budete pohoršení slovenským zdravotníctvom ešte viac.

Povedzme si narovinu, naše zdravotníctvo nie je na to práve najlepšie. Negatívnych skúseností a absurdných príbehov občanov našej republiky pribúda čoraz viac, no napriek tomu nie sú kompetentní odhodlaní túto situáciu zmeniť. My sme si dnes pre vás pripravili rozhovor s človekom, ktorého príbeh je neobyčajne obyčajný. Alebo obyčajne neobyčajný? Mirka mala 18 rokov, keď sa na ňu začalo všetko sypať a jej duševná energia sa začala míňať. Po pichnutí injekcie na upokojenie sa na pohotovosti lekár jej i jej rodičom odporučil radikálne riešenie – hospitalizáciu na psychiatrii. S vidinou riešenia sa rozhodla ona i jej rodičia poslúchnuť. Avšak dnes to trpko ľutuje. Nevedela totiž, že hneď ako sa zatvoria dvere, už viac nebude môcť o sebe rozhodovať a ani opustiť oddelenie, ak jej tam bude nepríjemne. No viac už povie ona. 

MY: Čo sa vlastne stalo po opustení pohotovostnej služby?

MIRKA: Šli sme na psychiatrické oddelenie. Napriek tomu, že som mala obavy, považovala som to za racionálne riešenie. Necítila som sa dobre už niekoľko mesiacov a nezaberali mi ani antidepresíva. Myslela som, že tam už budú vedieť, čo s tým ďalej.

MY: Takže si so svojimi rodičmi prišla na psychiatrické oddelenie a…?

MIRKA: No a tam nás nechali čakať pred tzv. „vyšetrovňou“. A prečo práve vyšetrovňa? Pretože si tam zavolajú každého (vrátane vás) osobitne do potmavšej miestnosti a so zažatou lampou, ktorá svieti na vás sa pýtajú na každý aspekt vášho života do detailu. Potom ma poslali do miestnosti, v ktorej mi vybrali všetky šnúrky z teplákov i mikiny, vzali mi telefón a oznámili, že ho po celú hospitalizáciu už neuvidím. Vraj je tam pevná linka a ak bude niekto niečo odo mňa chcieť, môže zavolať na to číslo a vy môžete pred všetkými telefonovať na chodbe. „Hm, sociálna izolácia na riešenie ťažkých depresívnych stavov – dosť dobré,“ pomyslela som si. Potom som sa rozlúčila s našimi a keď sa zabuchli dvere, začalo sa to pravé peklo. Dozvedela som sa, že som na oddelení ťažkých prípadov a nemám možnosť podpísať reverz (len info do budúcna, vtedy som oň nežiadala). Inými slovami – niet úniku. Vzala som to hrdinsky, nakoľko som bola stále odhodlaná svoj problém riešiť, no pomyslenie na takúto bezvýchodiskovú situáciu nie je veľmi príjemná vec. Potom ma zaviedli do izby, ktorá bola najsledovanejšia. Taká psychiatrická JISka, povedala by som. Nesvietilo sa v nej, bola tma, neviem prečo. Boli tam 4 postele, z toho tri obsadené, ľahko som pochopila, že posledná je moja. Posteľ mala okolo rámu sieť, ktorá bola niekde od krvi a niekde dokonca prepálená. Skvelé prostredie na spánok, ale nevadí, som odhodlaná svoj problém riešiť – to som si opakovala neustále. O chvíľu príde doktorka a dá mi tabletku, vraj idem spať, lebo spánok lieči. Nuž, dobre, nebudem vzdorovať. No keď som ani po troch hodinách v neprívetivom prostredí nezaspala, rozhodla sa mi dať druhú dávku a injekciu, aby mala istotu. Po tých som už zaspala ako zabitá. Tak asi takýto bol môj prvý večer…

MY: Tak to nebolo práve príjemné zoznámenie sa s novým prostredím. Čo sa dialo potom?

MIRKA: Na druhý deň ma čakali vyšetrenia v novej nemocnici, ktorá bola asi 5 minút oproti. No ja som bola stále pod vplyvom a každé dve sekundy mi padala hlava. To, že vyzeráte nedôstojne však nie je žiaden problém. Sanitár ma naložil na vozík a „zdrogovanú“ ma v zime viezol cez cestu do nemocnice oproti. Nebolo mi práve príjemné, že v meste, v ktorom študujem, prechádzam pod vplyvom na vozíku okolo asi 100 čumiacich ľudí, no vtedy som to nebola schopná vnímať, nakoľko som viac spala ako bola hore. Sanitár si odbehol zapáliť a ja som mala čo robiť, aby som sa po vozíku nezosunula dole a nespadla na zem. Napokon som to však zvládla a vytúženého spánku sa mi dostavilo na 10 minút na CéTečku. To táto spomienka je viac úsmevná ako nepríjemná, to sa však o ostatných povedať nedá…

MY: Skús aspoň pár z nich, ak ti to nie je veľmi nepríjemné. Sme zvedaví. Ktoré spomienky odtiaľ patria k tvojím najhorším?

MIRKA: Fúh, no dobre. Tak prvá je asi tá, keď mi nesadol liek.

MY: Bolo ti z neho zle?

MIRKA: No, vlastne mi akoby ochrnula od krku celá hlava. Nevedela som rozprávať a ani udržať jazyk za zubami. Haha, to sa tak hovorí, ale tentokrát to bola naozaj pravda. Mala som ho vyplazený a nevedela som povedať ani jedno slovo, bolo to úplne ako z hororu. Perfektné, vravela som si, teraz si budú myslieť, že som fakticky blázon. A samozrejme to tak i bolo. Až primárka na druhý deň povedala, že liek ktorý mi podali, mi podali v nesprávnej dávke a také sú vedľajšie účinky.

MY: Tak poviem ti, čakala som všetko, ale toto by mi naozaj nenapadlo! Máš ešte vlastne nejaký nepríjemnejší zážitok?

MIRKA: Asi ani nie, nakoľko strata dôstojnosti je pre mňa veľmi emotívna. Avšak nepríjemných vecí tam bolo rozhodne veľa. Napríklad som bola na izbe s pani, ktorá uprostred noci začala kričať modlitby a robila to asi 2 hodiny, personál jej na to nič nepovedal. Viete si predstaviť, aké je to zobudiť sa o 2 ráno na to, že niekto pri vás stojí a kričí, plače, modlí sa a potom zase smeje? V prvých sekundách som si myslela, že zinfarktujem.

MY: Tak to úplne chápem. Na tej izbe si bola celý čas?

MIRKA: Nie. Po viac ako týždni ma preložili na inú izbu, kde bolo 6 pacientov, vrátane mňa. Tie priestory sú naozaj nedôstojné. Vysvetľujem si to tým, že ich bežná verejnosť nemá možnosť vidieť, nakoľko tam návštevy na izbu nie sú povolené. Desivé.

MY: Máš aj odtiaľ nejaké nepríjemné zážitky?

MIRKA: Samozrejme. Jedna spolubývajúca chcela zo sekundy na sekundu skočiť z okna, lebo bola presvedčená v to, že práve v tej chvíli zomrela jedna česká speváčka. Vraj už nemá dôvod žiť. Taktiež som bola svedkom sexuálneho obťažovania rovnakým pohlavím a na izbe, v ktorej sme spali, vykonávali klystír. Takže asi si viete predstaviť, v akom smrade sme tam celé tie dni boli – to sa vyvetrať naozaj nedalo.

MY: To sú naozaj strašné veci. Ako si sa odtiaľ vlastne dostala? A za ako dlho?

MIRKA: Prosila som každý jeden deň, aby ma pustili, avšak nepovolili. Bolo mi čoraz horšie a horšie a svoje rozhodnutie riešiť svoj problém tu som tisíc ráz trpko oľutovala. O 2 týždne ma pustili na oddelenie nižšie, kde boli pacienti s ľahšími diagnózami. Nechápala som, čo som tam hore, medzi naozaj ťažko duševne chorými ľuďmi, robila. Mala som životný skrat – to má raz za život snáď každý, no toto mi môj stav omnoho viac zhoršilo. Oddelenie dole bolo už omnoho prijateľnejšie, nakoľko tam boli návštevy povolené tak i vyzeralo o dosť lepšie. Tam som si pobudla ešte ďalšie dva týždne, no nechcela som tam zostať už ani sekundu navyše, tak som sa na každého usmievala a tvrdila, že som už v poriadku. Pustiť ma nechceli, nakoľko na argumenty mojej mamy povedali, že človek pred smrťou sa usmieva, mala i ona o mňa starosti. Nakoniec som to však úspešne dobojovala a šla domov.

MY: Keď si prišla domov, bolo ti lepšie? Ako hodnotíš svoj pobyt na psychiatrickom oddelení dnes?

MIRKA: Vôbec mi lepšie nebolo! Priam naopak, nevedela som sa spamätať z tohto zážitku viac ako polroka. Depresia neustúpila, úzkosti sa zhoršili. Bála som sa tmy, tak som chodila spať o pol piatej, aby som ju nezažila. Bála som sa úplne všetkého, vyrovnať sa s tým ako mladé dievča bolo naozaj veľmi náročné. Nikdy viac by som tam nešla. Za celý čas som tam nemala ani jedno sedenie, iba ma neustále uspávali a tak „riešili“ môj problém.

MY: A ako si svoj stav vyriešila? Dnes vyzeráš vyrovnanejšie ako Dalajláma!

MIRKA: Nahnevala som sa na celý systém i na seba a vysadila som všetky lieky. Zo začiatku to bolo veľmi náročné, no snažila som sa každý deň naplno zaneprázdniť. Zmenila som stravu, začala som sa hýbať, robiť kreatívne veci, jednoducho vypnúť hlavu a nerozmýšľať. Na oddelení som mala času na rozmýšľanie až príliš a na depresiu niet horšej varianty ako tej, že nemáte čo robiť. Postupne som sa začala cítiť lepšie a lepšie, až som sa nakoniec dala úplne do poriadku. Bolo to pre mňa veľmi poučujúce a viem, že už si nikdy nedovolím dostať sa do takéhoto stavu. A ak aj by nejakou nešťastnou náhodou áno, viem ako to riešiť.

MY: Ďakujeme ti za úprimný a zároveň inšpiratívny rozhovor, Mirka. Chcela by si nám ešte niečo odkázať?

MIRKA: Áno. Ak sa cítite zle, skúste načúvať vášmu vnútru, prečo sa tak cítite a snažiť sa príčinu čo najefektívnejšie odstrániť. Nebuďte príliš sebakritickí a snažte sa v živote umiestniť na prvé miesto práve seba. Pretože nie je nič dôležitejšie ako zdravý duch. Ak je zdravý duch, potom je zdravé telo a ak sú zdraví obaja, ste zdraví a šťastní VY.

Titulná fotka: pixabay.com

Reagujte!
Grr Grr
106
Grr
Fuuj Fuuj
12
Fuuj
Fňuk Fňuk
55
Fňuk
Jeej Jeej
2
Jeej
Uups Uups
2
Uups
Haha Haha
5
Haha
Woow Woow
66
Woow

Komentuj post a napíš, čo si o tom myslíš!

⬇️

Komentáre 1

Pridaj komentár

Pre odoslanie komentáru sa musíte prihlásiť. Ak ešte nemáte účet zaregistrujte sa.

Mrkni aj tento článok:
Nezvyčajné situácie, ktoré ľudí čakali po príchode domov

Prihlásiť sa

Nemáte účet?
Zaregistrovať sa

reset password

Späť na
Prihlásiť sa

Zaregistrovať sa

Prosím registrujte sa na emefka.sk

Späť na
Prihlásenie
Choose A Format
Personality quiz
Trivia quiz
Dotazník
Príbeh
Zoznam
Meme
Video
Audio
Image

SLEDUJ EMEFKA

NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

SLEDUJ NA INSTAGRAME