Detstvo. Jazdenie na bicykli do západu slnka, drevené preliezky, na ktorých sa ti vždy zadrela trieska, babkina bublanina. Bezstarostný život, v ktorom najväčšiu tragédiu predstavoval moment, keď ťa kamarát nemilosrdne zhodil do pŕhľavy. Hoci by naň všetky mali mať nárok, nie všetky deti luxus v podobe rozprávkového detstva zažijú.

Niektoré strávia prvých trinásť rokov života pripútané k nočníku a ich dni sprevádza všadeprítomný strach, že zase urobia niečo, čo nemali. Niečo, čo sa ich rodičom nepáči, a teda niečo, na čo je jedinou „prijateľnou“ odpoveďou fyzický trest. Takéto detstvo zažila aj Susan „Genie“ Wiley, ktorá si v ranom veku prešla peklom na Zemi. Človek by povedal, že po smrti hlavného agresora – jej otca – bude lepšie, no nestalo sa…

Jeho prvé dieťa umrzlo na smrť

Susan „Genie“ Wiley sa narodila v roku 1957. Prezývku Genie (po slovensky: džin) jej vymyslela lingvistka a výskumníčka Susan Curtiss s cieľom ochrániť jej skutočnú identitu. Tá napokon aj tak vyplávala na povrch. „Nie je to jej skutočné meno,“ vyjadrila sa Curtiss. „Džin je stvorenie, ktoré vybieha z lampy alebo čo, no súčasťou spoločnosti sa stáva až po období detstva. Predpokladáme, že to nie je stvorenie, ktoré by malo klasické ľudské detstvo,“ objasnila svoje rozhodnutie.

Jej otec Clark Wiley a tyran, ktorý jej spôsobil doživotnú traumu, bol bývalý pracovník továrne a detstvo vďaka svojej matke strávil prevažne v bordeloch. S podstatne mladšou manželkou Irene Oglesby splodili štyri deti, prežili však len dve. Clark po deťoch nikdy netúžil, práve naopak – ich ustavičný džavot mu údajne spôsoboval stres. Keď ich prvé dieťa nechcelo prestať plakať, zavrel ho v garáži, kde napokon umrzlo na smrť.