DiCaprio, ktorého sme nemali vidieť, či zakázaní Rolling Stones: Filmové legendy, ktoré mali navždy zostať v trezore

Kinematografia je relatívne mladý druh umenia, ktorý si za dve stovky rokov existencie stihol vybudovať renomé najobľúbenejšieho a zároveň aj najmysterióznejšieho umeleckého smeru. Azda o žiadnom inom umení sa nerozpráva na každodennej báze tak ako o filmoch a seriáloch. Práve táto otvorenosť spôsobuje, že aj tie zakázané či nebezpečné filmy, ktoré sa filmoví tvorcovia snažili pochovať, naďalej prežívajú v poverách a na internetoch.

Dnes sa pozrieme na niekoľko takýchto filmov, ktoré mali zmiznúť z povrchu sveta. V niektorých prípadoch aj zmizli, v iných zas pretrvali na pirátskych stránkach a my sa ponoríme do dôvodov na obavy z ich premietania. Zamierime do príbehu o krátkom filme, ktorý mohol zničiť kariéru Leonarda DiCapria, ale aj do legiend o stratenom filme dokumentujúcom členov kapely Rolling Stones a iných.

Umelecky kompromitujúce dielo – The Day the Clown Cried (1972)

Jerry Lewis bol v 60. rokoch kráľom komédie, no túžil po uznaní, aké sa dostávalo dramatickým hercom. Keď sa mu do rúk dostal scenár o klaunovi Helmutovi Doorkovi, videl v tom svoju životnú príležitosť. Príbeh o neúspešnom zabávačovi v prostredí vojnových táborov, ktorý má za úlohu sprevádzať tých najmenších v ich najťažších chvíľach, mal byť emocionálnym majstrovským dielom. Lewis do projektu investoval nielen svoj talent, ale aj milióny dolárov z vlastného vrecka.

Natáčanie prebiehalo v Európe za dramatických okolností. Produkciu sprevádzali finančné problémy a neustále spory o autorské práva na scenár. Lewis však film dokončil a v strižni strávil mesiace pokusmi o vytvorenie dokonalého diela. Čím viac času však trávil sledovaním materiálu, tým viac si uvedomoval, že vytvoril niečo, čo balansuje na hranici nevkusu a hlbokého umeleckého zlyhania.

Porazený klaun

Konečný verdikt nad filmom nakoniec vyniesol sám Lewis. Uvedomil si, že kombinácia groteskného humoru a hrôz druhej svetovej vojny v jeho podaní nefunguje a mohla by zničiť jeho reputáciu. Film bol podľa neho „príliš nebezpečný“ pre verejnosť, pretože by mohol uraziť obete tragédie. Rozhodol sa preto pre radikálny krok: všetky hotové kópie uzamkol do súkromného trezoru a zakázal ich komukoľvek ukázať.

O filme sa desiatky rokov len šepkalo, až kým pár rokov pred smrťou Lewis nevenoval kópiu Kongresovej knižnici v USA. Podmienka bola jasná – film sa nesmie premietať skôr ako v roku 2024. Snímka sa v tom roku napokon aj premietala skupine novinárov, ktorí eventuálne priznali, že film nie je hotový a pozostáva len z niekoľkých fragmentov.

Objavenie a opätovné zatajenie snímky

V roku 2025 ale prišlo nečakané odhalenie. Švédske periodikum Icon Magazine a kultúrna redakcia verejnoprávnej televízie SVT (Kulturnyheterna) 28. mája 2025 odhalili, že herec Hans Crispin vlastní kompletnú pracovnú verziu (workprint) filmu.

Vysvitlo, že v roku 1980, počas práce pre spoločnosť Europafilm, ukradol a vyhotovil kópiu ôsmich švédskych dejstiev filmu. V roku 1990 následne dostal od bývalého kolegu nečakaný dar v podobe kópie úvodného francúzskeho dejstva, čím sa film stal kompletným.

Crispin film ukázal novinárom ako dôkaz. Dňa 17. júna bolo oznámené, že dielo bolo predané za „skromnú sumu“, pričom Crispin meno kupca neprezradil. Nebezpečný film v rukách neznámeho človeka? Znie to ako zápletka pre krimi film.

Náboženská provokácia – Him (1974)

V liberálnych a experimentálnych 70. rokoch vznikalo v New Yorku množstvo kontroverzných diel. Žiadne nezašlo tak ďaleko ako film s jednoduchým názvom Him. Projekt vznikol v produkcii spoločnosti špecializujúcej sa na provokatívny obsah a jeho cieľom bolo šokovať náboženský mainstream. Príbeh sa zameriaval na mladého muža, ktorý bojuje so svojou s**alitou a upína sa k postave Ježiša Krista, ktorého vo svojich víziách vidí v provokatívnom a nezvyčajnom kontexte.