V každom regióne (trochu) inak

Slávenie sa líši v závislosti od regiónu, aj keď má mnoho spoločných čŕt. Na Liptove a v Čičmanoch sa varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najskôr týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali nielen dievčatá, ale aj starších. Popritom zbierali vajíčka a slaninu.

Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava. Pochutiť si si mohol na šiškách, karameli, závinoch, huspenine a ďalších miestnych špecialitách. V Honte boli zvyky o niečo tvrdšie, keďže si robili aj pálenku.

Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, opäť obháňali dievčatá a pýtali kúsok slaniny, klobásy alebo údeného mäsa. Potom ich odniesli na priadky, kde ženy pripravili pohostenie. Fašiangy sa končili v utorok o polnoci.

V mestách ich organizovali remeselnícke cechy. Išlo skôr o zábavy, za ktorými stáli tovariši. Vo väčšine prípadov sa konali v dome majstra, pretože v ňom sa vítali noví tovariši, ktorým zároveň poskytli krátkodobé ubytovanie.

Ako sa z učňov stávali tovariši? Najskôr museli uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku išlo o kúpanie v studenej a teplej vode, nosenie na žrdi a ďalšie. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Napríklad mlynári behali na chodúľoch a debnári krútili nad hlavami obručami. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred 1. svetovou vojnou.