Pohybovať sa ráno po hlavnom meste už dávno nie je o logistike, ale o čistom boji o prežitie. Bratislava sa premenila na predimenzované mravenisko, kde autá v nekonečných kolónach pripomínajú drahé sochy, zatiaľ čo autobusy MHD sa na seba lepia v takých tesných formáciách, že cestujúci si môžu cez okná navzájom čítať správy v telefónoch.
Do tohto dopravného očistca navyše s obľubou skáču premotivovaní cyklisti a kolobežkári, ktorí kľučkujú medzi spätnými zrkadlami s výrazom kamikadze, akoby mali v batohu naložený dôležitý transplantát a nie iba bleskovo vyskladanú desiatu do práce.
Človek tak každé ráno stojí pred osudovou dilemou, ktorý typ mestskej traumy si na cestu do práce dobrovoľne zvolí. Môže buď v aute meditovať nad červenou vlnou a sledovať, ako mu v zápche šedivejú fúzy, alebo nastúpiť do MHD a absolvovať intímny ranný rituál s polovicou Bratislavy v jednom kĺbovom autobuse.
Keď sa k tomu pripočíta fakt, že bratislavské chodníky dnes slúžia ako testovacie pole trpezlivosti dvoch proti sebe idúcich ľudí a toho, kto prvý odbočí a či si vôbec osobu pred ním vôbec všimne, bežný pešiak sa stáva najohrozenejším druhom v strednej Európe. Ja som sa preto rozhodol, že sa týmto pešiakom stanem a každé ráno vyrazím do práce peši. Dosť bolo prepchatých autobusov a električiek! Nastal čas na kráčanie a nikde nekončiace výhľady na prebúdzajúce sa mesto so všetkými jeho odtieňmi. Tými peknými, ale aj škaredými.
Čo ma vlastne motivovalo?
Moja motivácia nebola výsledkom žiadneho hlbokého zenového osvietenia, ale čistého pudu sebazáchovy a rannej frustrácie. Každodenná realita na adrese môjho bydliska, Trnavskom mýte, kde som sa pokúšal natlačiť do už beznádejne plného autobusu, začala pripomínať spartakiádu v tesných priestoroch.
Pohľad na zástupy nešťastných spolucestujúcich, s ktorými som zdieľal nielen spoločný vzduch, ale občas aj ranné menu z ich dychu, ma prinútil k radikálnemu rozhodnutiu. K mojej motivácii sa pridala aj ranná teplota, ktorá bola vonku v porovnaní s teplotou v autobusoch a električkách omnoho príjemnejšia. Povedal som si, že odmietam začať svoj deň spotený v dopravnom lieviku, zatiaľ čo mi na chrbát dýcha cudzí človek a za ušami poskakuje banda oplzlých tínedžerov, snažiacich sa zničiť označovač lístkov.
K tomu sa pridala túžba po slobode a naivná predstava o dokonalom rannom kardiu. Predstava, že prekabátim celý ten bratislavský dopravný kolaps, vyhnem sa revízorom a urobím niečo pre svoje ochabnuté svalstvo, znela na papieri priam fantasticky.
Prvé dni môjho pochodu
Cesta do práce mi s pomocou mestskej hromadnej dopravy trvala približne 20 minút, peši mi to podľa odhadov malo trvať približne hodinu a desať minút. To znamenalo, že prvé tóny budíka začujem omnoho skôr než obvykle. Nič sa nedalo robiť, musel som prestaviť svoj režim, zbaliť si do tašky fľašu s vodou a nachystať sa na skoršie vstávanie.
Prvé ráno som zvládol s veľkým elánom, keďže som mal pocit, že sa púšťam do veľkej životnej skúšky. Filozoficky som sa cítil tak, že ak zvládnem tento experiment, budem schopný zvládnuť čokoľvek. Zobudil som sa ešte skôr, podstúpil som rannú kúru a vyrazil som.
Prvou skúškou sa mi stala prekvapivá vec. Na mojej ceste som si všímal, že mesto je o pol ôsmej ráno v stave podstatne hlbšieho spánku než o pol deviatej. Vtedy sa na zastávkach už hromadia ľudia, pričom o pol ôsmej ráno ich bolo podstatne menej, aspoň na Trnavskom mýte. Čo však bola moja prvá veľká skúška? Nuž, keď som prešiel popri už tretej kaviarni, ktorá ponúkala kávu, moje nutkanie napiť sa z lahodného hnedého moku vystúpila do astronomických výšin.
Chcel som tým peším experimentom aj niečo ušetriť, opakoval som si. Neodolal som. Moje rána sa od tohto momentu začínali kávou, vždy z inej kaviarne. Keď som si posrkával kávu na ceste stále viac zaľudneným centrom, pripadal som si ako v New Yorku a akoby moja cesta mala omnoho väčšiu hodnotu než len príchod do kancelárie a zasadnutie za počítač.
Pokoj v meste a divoký západ na chodníku
Väčšinu svojich skúseností sa pokúsim zhrnúť veľmi bleskovo. Na Trnavskom mýte vládne v poslednom čase pokoj. Dávnejšie tam vládli nepokojné elementy, no naprieč mojím týždňovým experimentom sa mi podarilo zachytiť zopár stôp z dávnejšieho režimu.
To, ako sa chodníky Bratislavy menia na divoký západ, si prečítaš na ďalšej strane
