Pri miestnej krčme som natrafil na niekoľko čudákov, ktorí v noci zdanlivo poriadne vystrájali. Niektorí pospávali posediačky na schodisku k Tržnici. Iní zas popíjali, pričom buď ešte len svoj deň začínali, alebo ho preťahovali z predošlej noci.
Musím však zhodnotiť, že temných elementov som za počas svojho týždňového experimentu stretol veľmi málo. Čo ma však najviac zarazilo, bolo to, ako ostatní členovia pešej zóny ignorujú pravidlá normálneho chodenia po chodníkoch a prechodoch.
Každé ráno som musel dávať pozor na to, či do mňa ako baranidlo nesmeruje nejaký zamyslený alebo do telefónu pozerajúci človek. Najhorší však boli tí, ktorí ma evidentne videli a pozerali sa mi ako spotený Clint Eastwood priamo do očí, no odmietali spraviť krok doprava a vyhnúť sa kolízii.
Nehovorím, že sa považujem za kráľa a všetci by sa mali uhýbať mojej veľkoleposti, ale v kritických momentoch, keď už nieto kam manévrovať, práve vtedy sa táto podivná vlastnosť ľudí prejavovala naplno. Môžem priznať, že za celé dva týždne som sa s niekým „zrazil“ len trikrát.
Tie pohľady dvoch proti sebe idúcich ľudí, ktorí k sebe bezodkladne smerujú na chodníku, mi vždy pripomínali pohľady pištoľníkov z divokého západu, pripravených na osudovú prestrelku. Kto uhne skôr? Ty alebo ja?
Ušetril som? Schudol som?!
Každé ráno mi cesta do práce trvala približne hodinu, pričom jedno ráno som to zvládol za 49 minút. Neviem, ako som to dokázal, asi som všetky prechody zdolal bez jediného státia a nenarazil som do žiadneho chodca.
Otlaky na nohách sa mi neobjavili, no cítil som sa lepšie pripravený na deň a vzhľadom na to, že ma neustále ovieval aspoň malý vánok, spotil som sa iba párkrát, keď som musel manévrovať medzi davmi alebo utekať, aby som stihol zelenú na prechode.
Moja púť smerovala každé ráno cez most SNP. Tam som si najprv vychutnával pohľady na tok Dunaja, no postupne ma to prestalo baviť a sústredil som sa iba na monotónnosť nad mnou ručiacich motorov áut. Eventuálne ma aj prestalo baviť škeriť sa na cestujúcich. Moje kroky začali naberať meditačnú rovinu, pričom som úplne vypol a len kráčal. Práve táto psychická pauza mi po príchode do práce dala neskutočnú energiu pustiť sa do roboty.
Ak patríš medzi ľudí, ktorí takto chodia do zamestnania každý deň peši, skladám pred tebou svoj kovbojský klobúk. Ušetril som nemalý peniaz, vytrénoval som svoje nohy a opáčil som svoju obuv tak ako ešte nikdy v Bratislave. Pred každého, kto to ešte nevyskúšal, určite odporúčam. Na zatiaľ však musím znovu presedlať mestskú hromadnú dopravu, pretože divoký západ na chodníkoch je na mňa príliš divoký.
