7. Do môjho auta narazil vlak. V ten deň som bola najväčším šťastlivcom pod slnkom. Stalo sa to krátko pred mojimi 19. narodeninami kdesi uprostred ničoho, kde na koľajnice upozorňovala len značka, no závory tam neboli. Pozrela som sa doprava aj doľava, žiaden vlak široko ďaleko. Tak som sa rozhýbala, no keďže to bolo do mierneho kopca, môjmu starému autu to trošku trvalo.
Keď som sa konečne vyteperila na úroveň koľají, pozrela som sa doprava a čo nevidím? Rýchlosťou svetla sa na mňa rúti vlak. Nemala som čas reagovať. Nabral mi celú prednú časť auta, len zázrakom so sebou nestiahol aj zvyšok. Doteraz ďakujem tomu hore za to, ako to celé v ten deň dopadlo.
8. Sedela som na sedadle spolujazdca. Šofér sa rozhodol, že už viac nechce byť na tomto svete, a prudko stočil volantom smerom k hustej premávke. Okamžite som schmatla volant a otočila ho opačným smerom. Skončili sme v tehlovom múre pri chodníku, no ani jednému z nás sa nič nestalo.
9. Svojho času som pracoval ako hasič v lesoch a ťažko prístupných terénoch. Spomínam si, ako sa mi raz na strmom svahu šmykla noha a ja som sa začal šúchať smerom dole. Prešiel som dobrých 20 metrov, kým som sa konečne zastavil – len kúštik pred hlbokou priekopou. Keď som sa kĺzal dole, jediné, na čo som myslel, bolo, že sa nikdy nerozlúčim so svojou snúbenicou.
10. V roku 2002 som sa o 4:30 ráno zobudil na to, že na mne niekto sedí a udiera ma do hlavy ťažkým predmetom. Začal som kričať, dotyčný sa zľakol a utiekol. Spolubývajúci za ním nejaký čas bežal, no podarilo sa mu uniknúť. Ja som sa za ten čas snažil doplaziť do obývačky k telefónu. Videl som, že za sebou zanechávam tmavočervenú stopu, a pomaly som vstrebával fakt, že keď teraz stratím vedomie, už sa nikdy nezobudím.
Premýšľal som nad tým, aké príšerné bude pre mojich rodičov žiť s pocitom, že prežili vlastné dieťa. A potom prišla tma. Našťastie som narazil na tých najlepších záchranárov a lekárov na pohotovosti, ktorí mi nielenže zachránili život, ale ma aj dali celkom pekne dokopy. Hoci od tej noci ubehlo už vyše 20 rokov, dodnes ma budia panické záchvaty. Posadím sa na posteli a začnem sa oháňať rukami ešte predtým, ako sa môj mozog vôbec riadne zobudí.
11. Mal som čerstvých 19 a správal som sa ako totálny idiot. O šiestej ráno som nasadol do auta a rozhodol sa ísť domov – zhruba 50 kilometrov. Bol som u kamoša, takže v noci sme vôbec nespali. Samozrejme, pri šoférovaní som upadol do mikrospánku. Precitol som meter pred nárazom do zvodidiel, dupol na brzdu, no už to nemalo zmysel.
Preletel som zvodidlami a auto sa otočilo na strechu. Ja som nemal pás. Môj anjel strážny v ten deň ťahal nadčas, pretože sa mi ako zázrakom podarilo normálne otvoriť dvere a vyjsť z auta bez akýchkoľvek vážnych poranení. Mal som iba narazenú ruku a čelo od airbagu. Dostal som obrovské ponaučenie a od toho momentu som do auta unavený nesadol ani raz.
