O psovi menom Hačikó počul už hádam každý z nás. Veľkou mierou k tomu prispel aj mimoriadne úspešný film Hačikó: Príbeh psa od režiséra Lasseho Hallströma s Richardom Gereom v hlavnej úlohe. Dojemný príbeh verného psíka chytil za srdce milióny divákov po celom svete. V tomto článku sa bližšie pozrieme na skutočné udalosti, ktoré filmárov, ale aj iných umelcov inšpirovali.
Nerozlučná dvojica
Hačikó bol pes plemena akita inu. Narodil sa 10. novembra 1923 na farme v meste Ōdate. Keď mal psík jeden rok, adoptoval si ho profesor Hidesaburō Ueno, ktorý vyučoval na poľnohospodárskej fakulte na Tokijskej univerzite. Hačikó si nového pána zamiloval a obaja boli prakticky nerozluční. Podľa dostupných informácií sa profesor Ueno o psíka staral s veľkou láskou. Prakticky ho bral ako vlastného syna.
Verný psík zase každý deň svojho pána vyprevádzal do práce a vždy večer na profesora Uena čakal na vlakovej stanici. 21. mája 1925 sa ale Hačikov pán nevrátil. Hačikó ho na stanici Šibuja očakával márne.
Návrat pána očakával 11 rokov
Profesor Ueno totiž dostal priamo počas prednášky krvácanie do mozgu a lekárom sa ho už nepodarilo zachrániť. Hačika sa tak ujal záhradník, ktorý kedysi pre Uena pracoval. Psík sa však každý deň, presne vtedy, keď mal jeho pán prísť domov, vybral na vlakovú stanicu Šibuja a celé hodiny očakával svojho pána.
Treba dodať, že jeho vernosť sa spočiatku nestretla len s pozitívnym prijatím. Zamestnanci vlakovej stanice mali vo zvyku Hačika vyháňať, keďže ho považovali za túlavého psa. To sa ale čoskoro zmenilo. Ohromnú vernosť a oddanosť psíka si totiž začalo všímať viacero ľudí. Medzi nimi boli aj novinári, ktorí o Hačikovi napísali článok do novín Asahi Shimbun v roku 1932.
Z psíka sa tak stala mediálna hviezda a jeho príbeh sa dostal na stránky mnohých novín po celom svete. Ľudia Hačikovi na stanicu nosili jedlo a vodu a jeho oddanosť bola dávaná za príklad odolnosti ducha. Hačikó svojho pána očakával každý večer, celých 11 rokov. Napokon 8. marca 1935 priamo na stanici Šibuja zomrel. Ako príčina smrti je uvádzaná rakovina. Jeho pozostatky boli spálené a popol uložený hneď vedľa hrobky Hačikovho pána, profesora Uena.
Odraz v kultúre
Hačikó sa v samotnom Japonsku stal národným symbolom oddanosti a vernosti. V roku 1934 bola na stanici Šibuja umiestnená prvá bronzová socha Hačika. Tá ale neskôr musela byť v dôsledku prebiehajúcej druhej svetovej vojny odstránená. V roku 1948 bola na stanici umiestnená druhá socha, ktorá stojí dodnes.
Ďalšiu sochu Hačikovi postavili na stanici v meste Ōdate, kde sa psík narodil. Na Tokijskej univerzite bola v roku 2015 odhalená socha profesora Ueda a jeho verného psíka, presne na 80. výročie Hačikovej smrti.
Filmy
Tento dojemný príbeh zaujal aj filmárov. Ako sme spomínali v úvode, v roku 2009 uzrel svetlo sveta celosvetovo úspešný hit Hačikó: Príbeh psa s Richardom Gereom v hlavnej úlohe.
Príbeh bol v tomto prípade presunutý do súčasnej Ameriky a mnoho jeho fanúšikov si pod jeho vplyvom začalo húfne adoptovať psíkov plemena akita inu. To sa ale ukázalo byť veľmi nešťastné, keďže väčšina chovateľov nebola schopná psa zvládnuť. Veterinári a odborníci tak stále zdôrazňujú, že plemeno akita inu je veľmi dominantné, náročné na trénovanie a v žiadnom prípade sa nehodí pre neskúseného chovateľa.
Ešte pred filmom Hačikó: Príbeh psa, konkrétne v roku 1987, však v samotnom Japonsku vznikol aj film Hachiko Mnogatari od režiséra Seidžiróa Kójamaa. Ten v našich končinách nie je príliš známy, ale v Japonsku sa stal veľkým hitom a dnes tam patrí k obľúbenej klasike. Práve z neho si veľkú inšpiráciu vzal aj režisér Lasse Hallström pri nakrúcaní Hačikó: Príbeh psa. Príbeh Hačika sa stal námetom aj pre viaceré knihy.
V Japonsku si môžeš kúpiť aj hračky s jeho podobizňou, prípadne sa previezť v jeho autobuse. Duch tohto výnimočného psíka tak žije ďalej a dojíma ďalšie a ďalšie generácie.
